SLOVENSKÁ KRONIKA 2014 – 8. ročník – (26.11.2014)

Zdroj: http://www.nocka.sk/vzdelavacia-cinnost/vzdelavanie/slovenska-kronika/2014/vysledky

Výber z textu, krátené

Oceniť uchovávanie nehmotného kultúrno-spoločenského dedičstva formou tvorby kroník, monografií obcí a miest. Taký bol cieľ súťaže Slovenská kronika 2014, ktorú vyhlásilo Národné osvetové centrum spolu so Slovenským národným archívom, Etnografickým múzeom Martin a Združením miest a obcí Slovenska.
Slávnostné udeľovanie sa cien sa konalo v stredu 26. novembra 2014 v priestoroch Slovenského národného múzea v Martine.

Päťčlenná porota súťaže Slovenská kronika 2014, ktorej predsedom bol riaditeľ Slovenského národného archívu PhDr. Radoslav Ragač  PhD., posudzovala celkovo 26 kroník a 58 monografií, 9 z nich, ktoré vyšli v roku 2014, presunula do ďalšieho ročníka súťaže. Podľa propozícií súťaže porota posudzovala len monografie vydané do roku 2013.

SÚŤAŽNÉ KATEGÓRIE

A.   KRONIKY

B.   MONOGRAFIE

————————————————————

B.   Monografie

B.1.1 Monografia obce – Vedecká alebo vedecko-popularizačná
Hlavná cena – REJDOVÁ
B.1.2. Monografia obce – Popularizačná a textovo-obrazová alebo obrazovo-textová
Hlavná cena – JAROK
Cena za zvyšovanie povedomia o kultúrnom dedičstve regiónu obce Bánov, Kocurany a Spišské Hanušovce
B.2.1. Monografia mesta alebo mestskej časti – Vedecká alebo vedecko-popularizačná
Hlavná cena – PRIEVIDZA
B.2.2. Monografia mesta alebo mestskej časti – Popularizačná a textovo-obrazová alebo obrazovo-textová
Hlavná cena – KRÁĽOVSKÝ CHLMEC a ČUNOVO
B.3.1. Publikácia o svetských či sakrálnych stavebných pamiatkach, pamiatkach ľudovej  architektúry, národných kultúrnych pamiatkach a pod.
Hlavná cena – TRNAVA; ŠURIANSKY CUKROVAR
B.3.2. Publikácia o ľudovom odeve, tradičnom remesle, tradičnej ľudovej strave a pod.
Hlavná cena – ĽUDOVÝ ODEV ILAVSKEJ KOTLINY; KERAMIKÁRSKY MAJSTER RUDOLF BARČÍK
Cena za systematické mapovanie obyčajov  regiónu
Autorky monografií: Mária Adamová, Zuzana Kollárová, Terézia Kvapilová

Mimoriadne cena za zvyšovanie povedomia o kultúrnom dedičstve regiónu
Monografia – Rodom a srdcom z Oravy
Monografia – Zabudnutí hrdinovia protitureckých bojov

————————————————————

Zdroj: http://www.nocka.sk/vzdelavacia-cinnost/vzdelavanie/slovenska-kronika/2014/vysledky

Categories: Nezaradené | Komentáre vypnuté na SLOVENSKÁ KRONIKA 2014 – 8. ročník – (26.11.2014)

SLOVENSKÁ KRONIKA 2009 – 6. ročník – (30.11.2009)

Zdroj: http://www.nocka.sk/narodna-osveta/slovenska-kronika

Výber z textu, krátené

Národná osveta s garanciou Národného osvetového centra, Slovenská národná knižnica, Muzeálna slovenská spoločnosť, Slovenské národné múzeum, Slovenský národný archív, Združenie miest a obcí Slovenska, Literárne informaèné centrum, Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť a OZ Domovina vyhlasujú výsledky 6. ročníka celoslovenskej súťaže o najlepšiu kroniku, monografiu obce a mesta, najlepší kultúrnohistorický, informačný a kultúrnoturistický materiál, publikáciu o kultúrnom dedičstve, slovník nárečia, zbierku ľudovej slovesnosti, povestí, rozprávok a receptov venovanej pamiatke RNDr. Ladislava Jasenáka.

VÝSLEDKOVÁ LISTINA 6. ročníka celoslovenskej súťaže schválená odbornou porotou súťaže 30. novembra 2009 a 3. decembra 2009 v Bystričke pri Martine.

SÚŤAŽNÉ KATEGÓRIE

A. KRONIKY

B. MONOGRAFIE

C. KULTÚRNOHISTORICKÝ, INFORMAČNÝ A KULTÚRNOTURISTICKÝ MATERIÁL

————————————————————

B. Monografie

B.1 VEDECKÁ MONOGRAFIA OBCE, MESTA, MESTSKEJ ČASTI

1. miesto: Komjatice 1256 – 2006

2. miesto: Brezno v premenách času

3. miesto: Bánovce nad Bebravou 1232 – 2002

Čestné uznanie: Stropkov

Čestné uznanie: Obec Čifáre 1209 – 2009

Čestné uznanie: Spišská Stará Ves

 

B.2 VEDECKO-POPULARIZAÈČNÁ MONOGRAFIA OBCE, MESTA, MESTSKEJ ČASTI

1. miesto: Bernolákovo 1209 – 2009

2. miesto: Krupina

3. miesto: Dolný Hričov

3. miesto: Radvaň 1208 – 2008

Čestné uznanie: Púchov

Čestné uznanie: Dávnovek Ivanky pri Dunaji

Čestné uznanie: Nováčany

Čestné uznanie: Medzibrodie nad Oravou + CD

 

B.3 POPULARIZAČNÁ MONOGRAFIA OBCE, MESTA, MESTSKEJ ČASTI

1. miesto: Malacky 1206 – 2006; Malacky – dobré mesto

2. miesto: Kúpeľná obec Vyšné Ružbachy

3. miesto: Pamätnica mesta Revúca

Čestné uznanie: Prievidza – mesto nášho srdca

Čestné uznanie: Dejiny Veľkej Lomnice

————————————————————

Zdroj: http://www.nocka.sk/narodna-osveta/slovenska-kronika

Categories: Nezaradené | Komentáre vypnuté na SLOVENSKÁ KRONIKA 2009 – 6. ročník – (30.11.2009)

SLOVENSKÁ KRONIKA 2012 – 7. ročník – (21.3.2013)

Zdroj: http://www.nocka.sk/narodna-osveta/slovenska-kronika/2012

Výber z textu, krátené

Celoštátna súťaž o najlepšiu kroniku, monografiu obce a mesta, publikáciu o kultúrnom dedičstve, kultúrnoturistický a kultúrnoinformačný materiál, zbierku ľudovej slovesnosti, prísloví, porekadiel, úsloví, povestí a ľudových rozprávok, textov ľudových piesní a slovník nárečia venovaná RNDr. Ladislavovi Jasenákovi

VÝSLEDKOVÁ LISTINA 7. ROČNÍKA SÚŤAŽE SLOVENSKÁ KRONIKA, vyhlásená  21.  marca 2013 v Martine

SÚŤAŽNÉ KATEGÓRIE

A.   KATEGÓRIA KRONIKA OBCE, MESTA A ŠPECIFICKÁ KRONIKA

B.   KATEGÓRIA MONOGRAFIA OBCE, MESTA, MIKROREGIÓNU, REGIÓNU A PUBLIKÁCIA O KULTÚRNOM DEDIČSTVE

C.   KATEGÓRIA KULTÚRNOTURISTICKÝ A KULTÚRNOINFORMAČNÝ A MATERIÁL

————————————————————

B. KATEGÓRIA MONOGRAFIA OBCE, MESTA, MIKROREGIÓNU, REGIÓNU A PUBLIKÁCIA O KULTÚRNOM DEDIČSTVE

Cena Ladislava Jasenáka v kategórii monografia mesta, obce, mikroregiónu, regiónu a publikácia o kultúrnom dedičstve:

Encyklopédia Suchohradu – autor: doc. PhDr. František Višváder – za výnimočné encyklopedické dielo o obci

 

B.1. Monografia obce

B.1.1 VEDECKÁ A VEDECKO-POPULARIZAČNÁ MONOGRAFIA OBCE

1. miesto: Moravany nad Váhom od najstarších čias po dnešok – autor: Miloš Marek a kol.

2. miesto: monografie Pivnica – Kultúrne tradície Slovákov v Báčke – autori: Jaroslav Čukan (ed.) a kol. – za publikáciu o kultúre slovenskej osady v srbskej Vojvodine  s desiatimi kapitolami od autorov zo Slovenska – a Butín – Kultúrne tradície Slovákov v rumunskom Banáte – autor: Jaroslav Čukan a kol. – za publikáciu o histórii slovenskej obce založenej na území Rumunska

3. miesto: Dejiny Betlanoviec – autor: doc. PhDr. Ivan Chalupecký

MIMORIADNA CENA – in memoriam: Poctivá obec budmerická: Starodávna história – autor: Ján Tibenský – za metodicky vzorovú a čitateľsky pútavú monografiu obce

Čestné uznanie: Nitrianska Blatnica – autor: PaedDr. Drahomír TrsťanČestné uznanie: Veľké Lovce v premenách času – autori: Ing. Ján Orša a Terézia Pavlatovská

 

B.1.2 POPULARIZAČNÁ – TEXTOVO-OBRAZOVÁ ALEBO OBRAZOVO-TEXTOVÁ MONOGRAFIA OBCE

1. miesto: monografie Nedožery-Brezany: Pamäť dediny a ľudí v nej – autori: Lukáš Grešner a Iveta Géczyová – a Bystričany – Dianie v obci od prvopočiatkov – autorka: Iveta Géczyová

2. miesto: Malé Lednice – autori: PhDr. Pavol Vitko a kol.

3. miesto: Štrbské premeny – autorka: PhDr. Zuzana Kollárová, PhD.

3. miesto: Dolná Súča – autori: Ján Podolák a kol. – za vlastivednú monografiu obce

MIMORIADNA CENA – in memoriam: Nová kniha o Lábe – autor: MVDr. Pavol Hallon

Čestné uznanie: monografia Margecany: Kronika obce – Mgr. Bohumil Kaman

Čestné uznanie: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre – autor: Vít Priesol

Čestné uznanie: Tvrdošovce – Tardoskedd – autor: Ing. František Buda

Čestné uznanie: Uhrovec – Modrá: Projekt Živá škola – vydavateľ: obec Uhrovec – za publikáciu i podnetnom projekte základnej školy

Čestné uznanie: Slovenská Ľupča – zostavovatelia: Ing. Juraj Dávid, Ing. Elena Debnárová, Marta Dvoranová

Čestné uznanie: Veľké Zálužie – obec s históriou – autor: PhDr. Peter Keresteš

 

B.2 Monografia mesta, mikroregiónu, regiónu

B.2.1 VEDECKÁ A VEDECKO-POPULARIZAČNÁ MONOGRAFIA MESTA, MESTSKEJ ČASTI

1. miesto: Dejiny Bratislavy 1 – autori: Juraj Šedivý a Tatiana Štefanovičová

2. miesto: História jednej myšlienky (1934 – 2009) – autor: PhDr. Božena Malovcová – za monografiu o histórii a súčasnosti mesta Svit

3. miesto: História Kežmarku od polovice 18. storočia – zostavovatelia: Dr. Nora Baráthová, Mgr. Marta Kučerová, Mgr. Karin Fábrová, PhD., a RNDr. Vladimír Vráblik

Čestné uznanie: Dejiny Michaloviec – autori: Ing. Vladimír Sekela, Mgr. Mikuláš Jáger

Čestné uznanie: Míľniky histórie mesta Spišská Nová Ves – od najstarších čias po súčasnosť – autorka: PhDr. Ružena Kormošová

Čestné uznanie: Šurany v zrkadle dejín – autor: Jozef Šutka

 

B.2.2 POPULARIZAČNÁ – TEXTOVO-OBRAZOVÁ ALEBO OBRAZOVO-TEXTOVÁ MONOGRAFIA MESTA, MESTSKEJ ČASTI

1. miesto: Monografia mesta Levice – autorka: Mgr. Marta Švolíková

2. miesto: Mesto Stupava v minulosti a dnes – autori: Anton Hrnko a kol.

Čestné uznanie: Sabinov: Mesto v premenách času – autori: Ing. Peter Molčan, Dionýz Dugas (fotografie a grafická úprava)

Čestné uznanie: Nové Zámky: Mesto meniace sa v čase – autor: Johann Müllauer

 

B.2.3 POPULARIZAČNÁ – TEXTOVO-OBRAZOVÁ ALEBO OBRAZOVO-TEXTOVÁ MONOGRAFIA MIKROREGIÓNU

1. miesto: Krásny kraj muránsky: Muráň – autori: Vladimír Bárta ml., Maroš Detko, Peter Glocko – za publikáciu o prírodných krásach muránskej krajiny

2. miesto: Skalica a Záhorie – autori: Pavol Dinka (zost.), František Buchta

B.2.4 VEDECKÁ A VEDECKO-POPULARIZAČNÁ MONOGRAFIA REGIÓNU

1. miesto: Gemer-Malohont – autori: Ján Michálek a kol. – za národopisnú monografiu

————————————————————

(Výsledková listina bola schválená na zasadaniach odbornej poroty 7. ročníka súťaže  Slovenská kronika 2012 zo dňa 15. 3. a 18. 3. 2013 na základe výstupov zo zasadaní subkomisií pre jednotlivé kategórie.)

Zdroj: http://www.nocka.sk/narodna-osveta/slovenska-kronika/2012

Categories: Nezaradené | Komentáre vypnuté na SLOVENSKÁ KRONIKA 2012 – 7. ročník – (21.3.2013)

Urbanizmus

Zdroj: http://www.zovp.sk/sevs/III/urbanizmus/2.docwww.zovp.sk/sevs/III/urbanizmus/2.doc

Výber z textu, krátené

1.4          Monografie miest a vidieckych obcí
Pre detailné analýzy jednotlivých sídiel patria ku hlavným zdrojom informácií monografie a publikácie o jednotlivých sídlach. Treba úvodom zdôrazniť, že ich využitie ako zdroj informácií je doteraz nedostatočné a platí to aj pre výuku geografie. Tvorba monografií sa orientuje predovšetkým na mestá a z nich na mestá, ktoré sú z hľadiska tvorby monografií zaujímavé (historické mestá, veľké mestá, atraktívne mestá, atď.). Z doterajších monografií jednoznačne dominujú historicky ladené práce.
 
1.4.1   Monografie miest SR
 
Podľa definície v Slovníku cudzích slov (Ivanová-Šalingová, M. – Maníková, Z., 1983) „monografia -ie, t (gréc.) je vedecký spis o jednej osobe alebo veci, o jednom predmete, jave“ (s. 586). Podľa tejto definície doterajší zoznam monografií miest SR (súčasných štatutárnych miest) obsahuje cca 270 titulov.
Kvalita spracovania týchto monografií je veľmi rozdielna, niektoré monografie sú výsledkom dlhodobého výskumu jednotlivca resp. kolektívu autorov, iné sú zbomíkového charakteru pri veľkom počte autorov, rozdielnom štýle spracovania, ďalšie výsledkom pomerne rýchleho zosumarizovania poznatkov pre významné jubileum mesta doložené bohatými obrázkovými dokumentárni. Viacerí autori v rámci hodnotenia literatúry o dejinách našich miest sa vyjadrujú aj k doterajším monografiám. Richard Marsina (1972) pri hodnotení literatúry o dejinách našich miest si všímal aj monografie miest. V rokoch 1960-1970 vyšlo niekoľko desiatok monografií miest, z toho viaceré boli kvalitnými monografiami – ako najvýznamnejšie vyzdvihuje uvedený autor Dejiny Bratislavy (Lehotská, D. – Pleva, J., eds., 1966) a Dejiny Prešova (Sedlák, I. a kol., 1965), za jednoznačne najslabšiu z tohto obdobia považuje monografiu o Kysuckom Novom Meste (Galvánek, V. a kol., 1965). Podľa tohto renomovaného historika doteraz „veľmi chýbajú celoslovenské syntézy, pokusy o syntézy podania obrazu vývoja miest z väčšieho chronologického rozpätia, …“ (s. 202). A. Gácsová (1961) uvádza o monografii o Turčianskom Sv. Martine (Florek, P., 1941), že je to „prvá práca o slovenskom meste, ktorej autor sa usiluje na podklade veľmi bohatého materiálu pozitivistickou a objektivistickou metódou načrtnúť jeho dejiny v stredoveku“ (s. 389). Ako ďalšie vzorové autorka uvádza monografie Kremnice (Matunák, M., 1928, Lamoš, T., 1948) a Pezinka (Lehotská, D., 1947), v ktorých bolo použité veľké množstvo materiálu. Historici doteraz zväčša skúmali vznik miest izolovane od okolia miest. Málo doteraz poznáme napríklad vzťahy poddanských osád k mestu. Podľa A. Gácsovej (1961) je potreba syntetických dejín jednotlivých miest, predovšetkým však skôr špeciálnych štúdií s vysokou úrovňou.V najnovšej literatúre sa stretáme už aj s hodnotením monografií v súčasnej transformačnej etape. J. Lukačka (1997) z klasických mestských monografií považuje za veľmi solídne monografie o Trenčíne (Šišmiš, M., ed. (1993), Zvolene (Vaníková, V., ed„ 1993), Košiciach (Halaga, O.R., 1993, Stropkove (Beňko, J. a kol., 1994), Dubnici nad Váhom (Bystrický, V, ed., 1993), Ilave (Bagin, A. – Bystrický, V., eds., 1991) a Trnave (Šimončič, J. a kol., 1991). Autor aj naznačuje, čo treba skúmať v blízkej budúcnosti (Atlas miest SR, pokračovanie v začatom diele Ľ. Jucka o mestských výsadách, 1984), atď. Možno skonštatovať, že doteraz chýba práca, ktorá by komplexne a za dlhší časový úsek analyzovala monografie našich miest.Chronologicky možno rozdeliť doterajšiu tvorbu monografií miest do 4 etáp, v každej etape ponúkame zoznam citácií vybraných monografií, pričom monografie, ktorých tvorcami resp. spolutvorcami boli geografi, sú zvýraznené.
 
2. polovica 19. storočia
 
Prvé sporadické prípady publikácií o slovenských mestách sú z 2. polovice 19. storočia (doteraz zistených 6), väčšinou ide o významné historické mestá Slovenska (Banská Bystrica, Bardejov, Nitra, Trnava, Žilina).

  • CHRASTEK, M. 1864. Banská Bystrica. Opis historicko-topografický. Slovenská čítanka, I. Wien.
  • JANOTA, E. 1862. Bardyjów. Historiczno-topograficzny opis miasta i okolicy. Kraków. 222 s.
  • LOMBARDJM, A. 1874. Stručný dejepis slobodného mesta Žiliny. Turč. Sv. Martin.
  • KOMPANEK, J. 1895. Nitra. Nástin dejepisný, miestopisný a vzdelanostný. Ružomberok.
  • MATUNÁK, M. 1895. Nagy Surány hajdani vára tórténete. Kôrmôczbánya.
  • RÚČKA, S. 1868. Trnava čili historicko-miestopisný nástin … Skalica, F. X. Škamicel. 84 s.

1. polovica 20. storočia (1900-1949)

Pre tvorbu monografií v 1. polovici 20. storočia platí malá frekvencia ich vydávania, pričom niektoré boli síce spracované, ale ostali len vo forme rukopisov bez vydania, sú však veľmi dobrým zdrojom cenných informácií a viacerí autori sa na ne odvolávajú a čerpajú z nich. V tejto etape bolo vytvorených vyše 20 monografií o mestách a súčasných dvoch mestských častiach Bratislavy (Lamač, Petržalka). Viaceré z nich sa považujú za vzorové práce (Bratislava, Kremnica, Myjava, Turčiansky Sv. Martin). K tejto tvorbe prispeli aj jedni z prvých sídelných geografov Slovenska Štefan Fekete (1947) a Teodor Lamoš (1948). V tejto etape ide takmer výlučne o diela jednotlivcov (výnimkou sú len 3 monografie).

  • BODNAR, Július, ed. 1911. Myjava. Myjava : Nákladom a tlačou kníhtlačiarne Antona Pažického, 1911. 531 s.
  • FEKETE, Štefan. 1947. Tri prímestské osady na pravom brehu Dunaja pri Bratislave so stránky sídelnej. Práce z vedeckých ústavov Slovenskej akadémie vied a umení. Rad B. Sväzok 1. Bratislava, Litera. 64 s. + 20 strán obrázkových príloh + 5 mapových príloh.
  • FLOREK, P. 1941. Turčiansky Svätý Martin v stredoveku. Martin, Matica slovenská. 176 s.
  • LEHOTSKÁ, D. 1947. Dejiny mesta Pezinka. 1. vyd. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská. 112 s. + 16 s. obrázkových príloh.
  • LAMOŠ, Teodor. 1948. Sídelný zemepis Kremnice. 1 vyd Bratislava, SAVU. 220 s.+ 32 s.
  • MATUNAK M. 1928. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice.
  • MEDVECKÝ, K. A. 1905. Detva. Monografia. Ružomberok, Kníhtlačiareň K. Salvu. 330s. + XV s. príloh.
  • MENCLOVI V. a D. 1936. Bratislava. Stavební obraz mesta a hradu. 1. vyd. Praha, Jan Stene. 272 s.

Etapa 1951-1989

V 2. polovici 20. storočia v ére socializmu sa intenzita tvorby monografií výrazne zvýšila, neplatilo to však pre všetky mestá. V tejto etape vyšlo vyše 130 monografií. Jednoznačne prevažovali historicky ladené monografie, niektoré dokonca vyšli v dvoch dieloch (Levoča, Prešov, Rožňava). Vydavateľstvo Tatran vydalo sériu monografií o všetkých mestských pamiatkových rezerváciách (celkove 17). Predovšetkým etnograf J. Podolák sa zaslúžil o nové monografie mestských častí Bratislavy (Rača, Vajnory, Dúbravka, Lamač, Devínska Nová Ves, Záhorská Bystrica). Postupne rástol podiel kolektívnej tvorby. Podiel geografov bol opäť minimálny. Len Michal Lukniš (1977) je autorom monografie o Jure p. B. a kolektív geografov sa podieľal na monografii o Čadci (Maráky, P. – Šeliga, L., eds., 1981).

  • BOROVSKÝ, Š. a kol. 1984. Devín. Monografia. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1984. 152 s.
  • DUBOVSKÝ, J., ŽUDEL, J., eds. 1982. Dejiny Pezinka. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1982. 272 s.
  • HALAGA, O. R. 1967. Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967. 134 s.
  • HORVÁTH, V. – LEHOTSKÁ, D. – PLEVA, J., eds. 1982. Dejiny Bratislavy. 3. vyd. Bratislava : Obzor, 1982. 528 s.
  • CHALUPECKÝ, I. 1975. Dejiny Levoče 2. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo pre Odbor kultúry ONV v Spišskej Novej Vsi a Mestský národný výbor v Levoči. 515 s.
  • LEHOTSKÁ, D. 1961. Dejiny Modry 1158 – 1958. I. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV pre mesto Modru. 184 s. + 84 obrázkov.
  • LEHOTSKÁ, D. – PLEVA, J., eds. 1966. Dejiny Bratislavy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1966. 608 s., príloh 72, 6 farebných ilustrácií, 2 farebné mapky.
  • LUKNIŠ, M. 1977. Geografia krajiny Jura pri Bratislave. 1. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského, 1977. 212 s.
  • MARÁKY, P. – ŠELIGA, L., ed. 1981. Čadca a okolie. 1. vyd. Bratislava : Osveta, 1981. 264 + 16 + 32 s.
  • PODOLÁK, J., ed. 1978. Vajnory. Vlastivedná monografia. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1978. 424s. + 16 príloh.
  • PODOLÁK, J., ed. 1986. Záhorská Bratislava. Vlastivedná monografia Devínskej Novej Vsi, Dúbravky, Lamača, a Záhorskej Bystrice. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 336 s.
  • PODOLÁK, J, ed. 1989. Rača. Vlastivedná monografia. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1989. 292 s. + 16 príloh.
  • SEDLÁK, 1. a kol. 1965. Dejiny Prešova I. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965. 287 s.
  • SEDLÁK, I. a kol. 1965. Dejiny Prešova II. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965 256 s.
  • SUCHÝ, M., 1974. Dejiny Levoče 1.1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo pre Odbor kultúry ONV v Spišskej Novej Vsi a Mestský národný výbor v Levoči, 1974. 404 s.
  • ŠJMONČJČ, J., WATZKA, J., eds. 1989. Dejiny Trnavy. 2.vyd. Bratislava : Obzor pre MsNV v Trnave, 1989. 504 s.
  • TAJTÁK, L., ed. 1978. Dejiny Rožňavy 1. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo pre Mestský národný výbor v Rožňave, 1978. 508 s.
  • TAJTÁK, L., ed. 1978. Dejiny Rožňavy 2. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo pre Mestský národný výbor v Rožňave, 1978. 456 s.

Etapa 1990-2008

V súčasnej transformačnej etape (od roku 1990) nastala v tvorbe monografií výrazná akcelerácia. Ako však upozorňujú viacerí autori (Rozhovor s L. Jasenákom, Cifra, Š., 1999), nie všetky nové tituly sú na zodpovedajúcej odbornej úrovni. V rokoch 1990-2008 vyšlo vyše 100 knižných publikácií, ktoré za monografie možno považovať. Treba upozorniť, že vyšlo aj mnoho ďalších publikácií iného charakteru, kde je menej resp. minimum textu a v prevahe sú v súčasnosti už prevažne farebné obrázky. Frekvencia vydávania monografií závisí významnou mierou aj od významnosti miest. Najviac monografií majú naše historické mestá, veľké mestá a atraktívne mestá (napr. kúpeľné mestá, významné priemyselné mestá). Zároveň sa však zúžil počet miest bez monografie na minimum, v posledných rokoch viaceré mestá vydali prvú monografiu v histórii mesta (Modrý Kameň – 1990, Senec – 2005, atd’.). V posledných rokoch pravidelne informuje o nových monografiách nielen miest ale aj vidieckych obcí časopis Národná osveta (spravidla formou recenzie). Oveľa väčším podielom prispievajú v súčasnej etape k tvorbe monografií aj geografi. V posledných rokoch začali vychádzať v edícii Dajama cenné publikácie o sídelnom vývoji – Mestá na starých pohľadniciach (2004 – Trenčín, 2006 – Levice, Tornaľa, 2007 – Bratislava, Trnava, 2008 -Banská Štiavnica, Žilina).

  • BARAN, V., ed. 2002. Banská Bystrica v geografickej realite času a priestoru. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universittais Matthiae Belii a Mesto Banská Bystrica. Banská Bystrica : Mesto Banská Bystrica, 2002. 182 s.
  • BÁTORA, M. – ZAŤKO, M., eds. 1998. Zlate Moravce. 1 vyd. Zlaté Moravce : Mestský úrad, 1998.376 s.
  • BERTOVÁ, L., ed. 1993. Karlova Ves. Vlastivedná monografia. 1. vyd. Bratislava : Alfa, 1993. 212 s.
  • FEDOR, P. a kol. 2004. Senec. Bránou do tretieho milénia. 1. vyd. Senec : Reklamná agentúra Sinex pre MsÚ Senec, 2004. 328 s.
  • HALAGA, O.R. 1993. Počiatky Košíc a zrod metropoly. Hospodársko-sociálne, správne a kultúrne dejiny. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo pre mesto Košice, 1993. 444 s.
  • HOCHMUT, Z., LACOVA, A., MATLOVIČ, R. 1994. Vlastiveda Prešova. 1. vyd. Košice: UPJŠ, 1994. 83 s.
  • CHALUPECKÝ, I. 1998. Dejiny Popradu. 1. vyd. Košice : ORIENS, s.r.o. pre Mesto Poprad, 1998. 576 s.
  • MATLOVIČ, R. 1998. Geografia priestorovej štruktúry mesta Prešov. Geografické práce VIII, č. 1. Prešov : Katedra geografie a geoekológie FHPV Prešovskej univerzity, 1998.262 s.
  • ŠIŠMIŠ,M., ed. 1993. Trenčín. Vlastivedná monografia 1. 1. vyd. Bratislava : Alfa, 1993. 384 s.
  • ŠIŠMIŠ, M., ed. 1997. Trenčín. Vlastivedná monografia 2. 1. vyd. Bratislava : Alfa, 1997. 312 s.
  • ŠIŠMIŠ, M. a kol. 2002. Bánovce nad Bebravou 1232 – 2002. 1. vyd. Martin : Osveta pre Mestský úrad v Bánovciach nad Bebravou, 2002. 448 s.
  • ŠPIESZ, A. 2001. Bratislava v stredoveku. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2001. 229 s.
  • ŽUDEL, J. – DUBOVSKÝ, J. a kol. 2006. Dejiny Modry. 1. vyd. Modra : Mestský úrad Modra, 2006. 688 s.

Rukopisy nevydaných monografií a knižných publikácií o mestách SR

Existuje aj skupina rukopisov publikácií o mestách, ktoré doteraz z rôznych príčin neboli vydané, ale sú uchované v archívoch a sú tiež dobrým zdrojom informácií o sídelnom vývoji mesta.

  • HANUŠIN, J. 1948. Sociografia Trebišova (rukopis).
  • KOŽUCH, M. – KOŽUCH, M. 2001. Monografia mesta Senec (rukopis monografie).
  • OSUŠKY, S.Š.: Brezová (rukopis monografie). 168 s.
  • RUTŠEK, A. 1938. Kysucké Nové Mesto v minulosti, (rukopis).
  • SMATANA, P.P.: Kronika mesta Prešova (1945 – 1974). Prešov, KVK (rukopis).
  • ŠÁTEK, J. (rukopis a): Dejiny Skalice v rámci Uhorska (907 – 1918). Pozostalosť Dr. J. Šatka. Skalica, Štátny okresný archív. 241 s.
  • ŠÁTEK, J. (rukopis b): Dejiny Skalice – obdobia. Pozostalosť Dr. J. Šatka. Skalica, Štátny okresný archív. 559 s.
  • TKAC, F. 1981. Senec. Historický obraz mesta a jeho pamiatok od najstarších dôb do roku 1980. (rukopis). Senec, Mestský národný výbor, 247 s.
  • VALENTA, S. (rukopis): História Senice.

Pokiaľ ide o názov monografie, u väčšiny doterajších monografií sa názov monografie zhoduje s názvom mesta, niekedy sa pridáva vysvetľujúci podnázov. Pri prevahe histórie je často frekventovaný názov Dejiny mesta … Pokiaľ ide o práce s geografickým obsahom, doteraz boli použité názvy resp. podnázvy ako Geografia krajiny … (Lukniš, M., 1977), Vlastiveda … (Hochmut, Z. – Lacova, A. – Matlovič, R., 1994) resp. Vlastivedná monografia … (Šišmiš, M., ed., 1993, 1997), Mesto a okolie (Maráky, P., Šeliga, L., eds., 1981). Doteraz jediná monografia má názov Sídelný zemepis … (Lamoš, Teodor, 1948) (obr. 1 6a). Počet autorov jednotlivých doterajších monografií miest je rôzny a kolíše od jedného až po desiatky. V prípade, že ide o jedného autora, spravidla je monografia výsledkom niekoľkoročného resp. dlhodobého výskumu. Hlavne v poslednom období množstvo autorov participujúcich na tvorbe jednej monografie rastie, čím je snaha proces tvorby urýchliť. Zameranie monografie veľkou mierou závisí od profesie autora resp. autorov. V doterajšej tvorbe jednoznačne prevažujú historici a na rozdiel od iných profesií sa na mnohých monografiách podielala celá plejáda renomovaných historikov (Dubovský, J., Dvoŕák, P., Halaga, OR., Horváth, V., Chalupecký, L, Kočiš, J., Kováč, J., Lehotská, D., Marsina, R., Šišmiš, M., Špiesz, A., Varsík, atď.), z nich počtom vydaných monografií vynikajú predovšetkým I. Chalupecký, D. Lehotská, J. Kováč. Z ďalších profesií sa ako hlavní autori sporadicky objavujú urbanisti, sociológovia, etnografi (Podolák, J., špecializujúci sa na monografie mestských častí Bratislavy), atď. Do tejto skupiny patria aj geografi. Väčšinou sa však doteraz zapájali do tvorby monografií len ako spoluautori jednotlivých kapitol, menej ako hlavní autori resp. zostavovatelia. Medzi monografie, ktorých tvorcom bol geograf, patria monografie Kremnice (Lamoš, Teodor, 1948), Jura p. B. (Lukniš, Michal, 1977), Prešova (Matlovič, René, 1998) väčší kolektív autorov-geografov bol zapojený do tvorby monografií o Čadci (Maráky, Peter – Šeliga, Ladislav, eds., 1981 – obr. 1.6b), Prešove (Hochmut, Zdenko, Lacova, A., Matlovič, René, 1994), Zlatých Moravciach (Bátora, M. – Zaťko, M., eds., 1998, obr. 1.6c), Senci (Fedor, P. a kol., 2004, obr. l,6d), resp. publikácií zborníkového charakteru (Baran, Vladimír, ed., 2003). Časté sú prípady participácie geografov na jednej resp. niekoľkých kapitolách monografie mesta (Modra, 2006 – Slávik, Vladimír, atď). Významnou mierou sa na tvorbe monografií podieľajú rodáci, či už bývajúci v rodnom meste resp. nebývajúci avšak vykonávajúci výskum v rodnom meste. Medzi najvýznamnejšie aspekty analýzy monografií patrí ich obsah a rozsah. Keďže pri tvorbe doterajších monografií výrazne prevažovali historici, história mesta dominuje vo väčšine doterajších monografií. V mnohých z nich dokonca absentuje akákoľvek kapitola o súčasnosti mesta, resp. kvalitou spracovania, rozsahom a údajovou databázou výrazne zaostáva za historickou časťou. Na druhej strane treba dodať, že viaceré podrobné analýzy histórie mesta patria k doteraz najkvalitnejším monografiám našich miest (Bratislava, Košice, Pezinok, Trenčín, Levoča, Poprad, Prešov, atď.). Pri analýze obsahu sme pozorne sledovali podiel kapitol geograficky zameraných. Nedostatkom doterajších monografií je, že neobsahujú niekedy ani základné geografické poznatky o meste. Spravidla je súčasťou krátka charakteristika prírodného prostredia. Nie vždy je zaradená geografická poloha mesta. S poľutovaním sme zistili, že práve humánnogeografická charakteristika chýba najčastejšie, čo súvisí s malým dôrazom na zaradenie súčasnosti v monografii. Častokrát sa informácie obmedzujú len na miestnu kultúru, zvyky a osobnosti. Pokiaľ ide o prílohovú časť, do ktorej rátame všetko mimo textu, výraznú prevahu si zachovávajú obrázky častokrát bez súvisu s textom. Historici preferujú dokladovanie minulosti významnými listinami a inými dokumentárni. Doteraz sa málo využívala možnosť využitia grafov, máp a plánov, čo je pre geografické práce príznačné. Ďalšou charakteristickou črtou je, že väčšina monografií je zameraná výlučne na mesto bez skúmania širších súvislostí, okolia, susedných miest, chýba komplexný pohľad na mesto, čo pri veľkých autorských kolektívoch spravidla ani nie je možné.

Významným faktorom je samotná využiteľnosť monografií. Možno konštatovať, že v minulosti slúžili ako zdroj informácií o meste, používali sa pre výskumné účely, v menšej miere pre pedagogické účely. Svojím úzkym zameraním len na problematiku mesta sa aj kúpyschopnosť zužovala okrem malej skupiny odborníkov na obyvateľov resp. rodákov samotného mesta. Za bývalého režimu len v menšej miere slúžili monografie na propagáciu mesta, čo súviselo aj s malým dôrazom na rozvoj mestského turizmu. V tomto ohľade sa v súčasnej transformačnej dobe situácia radikálne zmenila. Propagácia mesta sa stáva najdôležitejším dôvodom pre tvorbu nových monografií. Mestá sa nimi prezentujú na veľtrhoch cestovného ruchu, počas zahraničných stáží, pri realizácii družobných vzťahov, počas kultúrnych podujatí (predovšetkým jarmoky a trhy). Viac by mohli slúžiť aj ako informačná báza pre obchodných partnerov, pri cezhraničnej spolupráci, atď. Komercionalizácia tejto sféry však prináša aj negatívne dopady na rast podielu publikácií kvalitatívne nižšej kategórie.

O raste významu a popularity monografií našich miest a obcí v súčasnej transformačnej etape svedčí aj celoštátna súťaž Slovenská kronika. Pri jej II. ročníku v roku 1998 boli otvorené aj kategórie Monografie miest a Monografie obcí. Výsledky prvých troch ročníkov kategórie Monografie miest uvádzame vtab. 1.1. Do súťaže boli prihlasované nielen monografie vydané v predchádzajúcom roku, ale aj staršie.

V prvom roku (1998) zvíťazila dvojzväzková vlastivedná monografia mesta Trenčín (Šišmiš, M., ed., 1993, 1997). V roku 1999 bola ako najlepšia ohodnotená monografia mesta Turzovka (Gajdičiar, I. – Gacík, M. -Paštrnák, L., eds., 1998) a na druhom mieste skončila monografia mesta Zlaté Moravce (Bátora, V. – Zaťko, Michal, eds., 1998).

Vzhľadom na výraznú rozdielnosť publikácií o mestách (rozsahom i obsahom) možno považovať za správne rozhodnutie organizátorov súťaže rozdelenie súťažného materiálu tejto kategórie od roku 2000 na monografia a populárna publikácia o meste a jej rozčlenenie na tri podkategórie: vedecké, vedecko-populárne monografie a populárne publikácie (textovo-obrazové a obrazovo-textové). Počet prihlásených miest v roku 2000 oproti prvým dvom rokom klesol na 4, pričom všetky prihlásené publikácie boli len v tretej kategórii. Pravidelné informácie o tejto súťaži uverejňuje dvojtýždenník Národná osveta. V roku 1998 v čísle 22 dokonca vyšli metodické materiály „Ako napísať dobrú monografiu“ (Benža, M., 1998) a „Národopisná monografia obce – návrh obsahovej štruktúry“ (Podolák, J., 1998). Do 11 vypísaných kategórií bolo v roku 1999 prihlásených celkovo 72 obcí, z toho 25 miest. Po niekoľkých rokoch absencie sa súťaž obnovila v roku 2005. V roku 2006 sa v kategórii vedecká monografia neudelila cena, v kategórii vedecko-populárnej skončila ako víťazná monografia mesta Senec (Fedor, P. a kol., 2004).

Tabuľka 1.1

rok kategória počet súťaž, mies* I. miesto II. miesto III. miesto
      mesto rok vydania mesto rok vydania mesto rok vydania
1998 MM –  Trenčín 1993, 1998 Bratislava -Nové Mesto 1998 –  – 
1999 MM 16 Turzovka 1998 Zlaté Moravce 1998 Stropkov 1994
2000 B.1
2000 B.2
2000 B.3.a  – Spišské Podhradie 1999  –  –  – – 
2000 B.3.b –  Kežmarok  – Bojnice –  Čadca a okolie – 

MM – Monografia mesta. B.1. Monografia mesta – vedecká, B.2. Monografia mesta – vedecko-populárna. B.3.a. Populárna publikácia o meste – textovo-obrazová, B.3.b. Populárna publikácia o meste – obrazovo-textová

Výsledky súťaže Slovenská kronika v kategórii Monografia mesta v roku 2006

B.  MONOGRAFIA ALEBO POPULARIZAČNÁ PUBLIKÁCIA O MESTE, MESTSKEJ ČASTI

B.1. Monografia mesta, mestskej časti – vedecká: neudelená

B.2. Monografia mesta, mestskej časti – vedecko-populárna:

I. cena: Senec

II.cena: Máriin

B.3. Populárna publikácia mesta, mestskej časti:

B.3.a textovo-obrazová: neudelená

B.3.b obrazovo-textová: neudelená

 

1.4.2   Monografie vidieckých obcí
 
Monografie vidieckych obcí sú zriedkavejšie ako monografie miest. Doteraz dominuje skôr tvorba publikácií brožovaného charakteru. Len niektoré publikácie sú rozsiahlejšie a môžu sa považovať za vedecké diela. Začali sa tvoriť neskôr a s menšou intenzitou. V ére socializmu boli monografie vidieckych obcí skôr výnimkou, ako vzorové možno uviesť monografie Sučian, Topoľčianok, Liptovskej Tepličky.

Etapa 1950-1989

V  etape socializmu bola tvorba monografií vidieckych obcí len sporadická, za prvú kolektívnu monografiu vôbec na Slovensku je označovaná publikácia Banícka dedina Zakarovce (1956).

  • BELÁČJK, P. a kol. 1979. Sučany. Pamätnica k 35. výročiu SNP. 1. vyd. Martin : Osveta pre MNV v Sučanoch, 1979. 296 + 8 farebná príloha + 8 čiernobiela príloha.
  • ČAPEK, Š. 1983. Topoľčianky. 1 vyd. Bratislava : Tatran, 1983.
  • ČAPLOVIČ, J. 1972. Veličná. 1. vyd. Martin : Osveta, 1972.
  • MICHÁLEK, J. a kol. 1973. Liptovská Teplička. 1. vyd. Poprad : Odbor kultúry ONV a Košice Východoslovenské vydavateľstvo, 1973. 265 s. + 92 s. obrázková príloha.

Etapa 1990-2009

Od roku 1990 sa výrazne zvýšila produkcia monografií našich vidieckych obcí. Autormi sú buď miestni obyvatelia s dobrým prehľadom histórie obce (kronikári, archivári, učitelia, starostovia, atď.) alebo sú to autori, ktorí boli o spoluprácu požiadaní obcou. Z tradičných regiónov Slovenska je v súčasnosti najpočetnejšia tvorba monografií obcí na Záhorí a Orave.

V  regióne Orava najviac prispel k vydávaniu monografií vidieckych obcí P. Huba, ktorý má aj vlastné vydavateľstvo, v regióne vykonáva záslužnú činnosť predovšetkým Záhorské múzeum vydávaním publikácií o obciach Záhoria (Kúty, atď.). Podobne ako u miest, aj pri vybraných vidieckych obciach sa zapojili do tvorby aj renomovaní historici (Tibenský, J. -Budmerice, LukaČka, J. – obce myjavských kopaníc, Hallon, P. – Gajary, Láb). Rozsahom sa viaceré takéto monografie rovnajú monografiám miest (niektoré dosahujú aj vyše 400 strán). Participácia geografov je aj v tejto sfére minimálna a nepostačujúca. Ako ojedinelý príklad možno uviesť monografiu obce Majcichov, ktorej autorom je D. Kollár (1996), na niektorých monografiách participovali geografi z Prešova (Michaeli, atď.), Bratislavy (Slavík.V, Halás, M. – Kúty, Dojč), Nitry, aď.

  • AMMER V. 1997. Čachtice. 1. vyd. Bratislava : Alfa-press, 1997. 440s.
  • BEŇOVSKÝ, J. a kol. 1984. Mošovce v premenách Času. 1. vyd. Martin pre MNV v Mošovciach, 1984. 304s.
  • BERNADIČ, L., ed. 1991. Cífer. Vlastivedná monografia. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1991. 352s.
  • DRAHOŠOVÁ, Viera, HOFERKA, Martin, MICHALOVIČ, Peter, ZAJÍČKOVÁ, Mária, eds. 2005. Kúty. 1. vyd. Skalica : Záhorské múzeum v Skalici pre Obecný úrad Kúty 2005. 296s.
  • GÚTH, T., GÚTHOVÁ, H. 1997. Levárky. Publikácia k 620. výročiu prvej písomnej zmienky o dedine. 1. vyd. Bratislava : LJEČREH GÚTH, 1997. 330s.
  • HALLON, P. 1993. Gajary. 1. vyd. Gajary : Obecný úrad, 1993. 242s.
  • HORNÁČEK, V., ed. 1997. Hrochoť. Vrchárske srdce Podpoľania. Nadácia KORENE, 1997. 248s.
  • KOLÁR, Daniel. 1996. Majcichov. 1. vydanie. Majcichov : Obecný úrad Majcichov, 1996. 216 s. + 8 strán farebná príloha.
  • KOTESOVÁ, Ľ. 1997. Rohožník 1397 – 1997. 1. vyd. Bratislava : PRESSKOP pre Obecný úrad v Rohožníku, 1997. 206s.
  • PODOLÁK, J. a kol. 1999. Heľpa. Vlastivedná monografia obce. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 1999. 256s.
  • TIBENSKÝ, J. 1996. Poctivá obec Budmerická. 1. vyd. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 1996.

Zdroj: http://www.zovp.sk/sevs/III/urbanizmus/2.docwww.zovp.sk/sevs/III/urbanizmus/2.doc

 

Categories: Články | Komentáre vypnuté na Urbanizmus

Spišská regionálna historiografia od roku 1989, jej stav a perspektívy

Zdroj:  http://www.shs.sav.sk/smolenice2001/Smolenice/Zjazdove%20rokovanie/Diskusne%20prispevky/Kolarova.htm

Príspevok z roku 2001.

Zuzana KOLLÁROVÁ

Máme to šťastie, že žijeme na Spiši, v kraji, ktorý je, najmä z historického hľadiska, mimoriadne príťažlivý. Koncentrovalo sa tu viacero kultúr a národností. Zanedbateľnými nie sú ani hospodárske a náboženské hľadisko. Tieto skutočnosti boli využité množstvom vzdelaných ľudí, ktorí nám – súčasníkom, vytvorili dobré podmienky pre rozvíjanie historického dedičstva.

Vendelín Jankovič, ktorý pomerne podrobne popísal predovšetkým staršiu spišskú historiografiu, napísal: “Od začiatku 16. storočia až po súčasnosť, tvorí spišská historiografia skoro nepretržité, i keď organicky nie súvislé pásmo…” Jankovičova štúdia presvedčivo dokumentuje úsilie spišských historikov, ale aj tých, ktorí sa o Spiš, ako taký, veľmi intenzívne zaujímali. Z ich pier vznikla veľmi slušná, resp. výborná, súčasným jazykom povedané – databáza, mapujúca život v minulosti, umožňujúca dnešnému bádateľovi a historikovi pomerne verné zobrazenie minulosti. Úlohou súčasníka je kritické prehodnotenie historických prác a doplnenie poznatkov, ktoré možno pomerne bez problémov získať v štátnych, zahraničných, či v súkromných archívoch.

V roku 1991 sa v stručnosti pokúsili zhodnotiť spišskú historiografiu pracovníčky – bibliografky okresnej knižnice v Poprade Ľuba Rusnáková a Marta Bornemiszová v článku Vysoké Tatry a Spiš v literatúre. Sústredili sa najmä na historickú literatúru vychádzajúcu od roku 1945 do roku 1990, a tej, povedzme úprimne, nebolo až tak veľa. Podstatná časť týchto publikácii svojou kvalitou patrí aj v súčasnosti medzi vyhľadávané a odborne kvalitné knihy. Niektoré, samozrejme, nesú pečať svojej doby. Spišské historické práce väčšieho, či menšieho rozsahu, nájdeme vo viacerých odborných bibliografiách, ktoré sú pomerne podrobne spracované.

Ako sme už načrtli, téma tohto príspevku by mohla byť skutočne veľmi rozsiahla. Rozhodli sme sa preto sprostredkovať odbornej verejnosti spišskú historiografiu a práce venujúce sa histórii aspoň od roku 1990.

Spišský dejepisný spolok od roku 1993 vydáva svoju ročenku Z minulosti Spiša. Dosiaľ vyšli 4 publikácie so 6 ročníkmi, venujúcimi sa jednak činnosti SDS, ale aj histórii miest a obcí (Podolínec, Kežmarok, Levoča, Spišská Magura, Letanovce), osobností (Dávid Fröhlich, Tomáš Gosler, Matúš Pajdušák, Karol Seeliger a pod), Zujímavá je štúdia F. Matúša – K problematike spišskej hudobnej historiografie, (R. III. – IV.).

V ročenkách Z minulosti Spiša, vychádza pod názvom Bibliografia – aj výber literatúry o Spiši z posledných rokov. Jej autorom je znalec spišských dejín doc. Ivan Chalupecký. II. – VI. zväzok obsahuje okolo 246 monografií, zborníkov, štúdií a významnejších článkov. Samozrejme, že nejde o úplný výpočet pre nás zaujímavých informácií. Toto číslo predznamenáva, že po roku 1989 mimoriadne vzrástol počet historických diel a vzrástol predovšetkým záujem zo strany obyvateľov obcí o svoju históriu a o začlenenie svojej obce, či mesta do určitých historických súvislostí.

Ako sme už spomenuli, najväčší nárast sme na Spiši zaznamenali pri monografiách miest a obcí. Pokúsme sa o malú, aj keď určite nie úplnú štatistiku, sústreďujúcu sa najmä na historické práce, ktoré vyšli po roku 1989.

V okrese Kežmarok zo 42 obcí má svoje monografie 9 obcí a 2 obce majú svoje dejiny v rukopise (Huncovce, Vojňany). Najviac historických publikácií je samozrejme venovaných samotnému mestu Kežmarok, prevažujú populárno – vedecké publikácie, verejnosťou obľúbení sú sprievodcovia po meste. Keďže v minulosti malo mesto Kežmarok a jeho okolie úzke spojenie s nemeckým obyvateľstvom, nájdu sa tu publikácie, ktoré napísali bývalí rodáci a majú historicko – dokumentárno – spomienkový charakter. Žiaľ, Kežmarku chýba veľká a podrobná historická monografia. Mestečká Ľubica, Spišská Belá a Vrbov sú tradičnými, ktoré aj v súčasnosti nadväzujú na svoje bohaté historické dianie, čo sa prejavuje v opätovnom sprístupňovaní historického diania miest a ich najbližšieho okolia. V okrese Poprad z 29 obcí, má svoje menšie, či veľké monografie 13 obcí a 4 mestské časti samotného mesta Poprad – Poprad, Veľká, Matejovce, Spišská Sobota. 3 knihy vyjdú ešte v tomto roku (Stráže, Šuňava a Spišská Teplica). Do tejto štatistiky sme zahrnuli aj knihy, ktoré vyšli pred rokom 1989 a majú čiastočne etnografický charakter.

V okrese Levoča z 33 obcí má svoje monografie 8 obcí, najviac historických prác sa spája s výtvarným umením, historickou architektúrou a mestom Levoča. Veľmi obľúbení sú sprievodcovia, ktorí sú bohato doplnení fotografickými prílohami, vo viacerých jazykových mutáciách.

V okrese Stará Ľubovňa zo 44 obcí majú svoje monografie iba 3 obce. V okrese Gelnica z 20 obcí 4 a v okrese Spišská Nová Ves z 36 obcí 12.

Táto pomerne jednoduchá štatistika hovorí o tom, že najhoršie historicky spracované sú okresy Stará Ľubovňa a Gelnica. Pri uvedených publikáciách ide zväčša o drobnejšie brožované dielka, v maximálnom rozsahu 80 tlačených strán, rôznej obsahovej, jazykovej a grafickej úrovne, priamoúmerne závislé na množstve finančných prostriedkov, s ktorými obec disponuje. Brožúry sa stávajú spravidla najrozšírenejšou formou informácií na dlhé roky. Pokiaľ brožúry spracovávajú odborníci – historici, zvyčajne sú tieto vítaným podkladom a materiálom aj pre širšiu historickú pospolitosť a sú často uvádzané a citované v širších regionálnych, či slovenských súvislostiach. Hlavným dôvodom je to, že sa autori neuspokojujú už v minulosti s publikovanými informáciami, ale využívajú novšie štúdie, články a predovšetkým nepreskúmaný archívny materiál zo štátnych, cirkevných, školských, ale aj súkromných archívov doma i v zahraničí. Mimoriadne vzácne sú predovšetkým fotografické materiály zo súkromných archívov.

Obce, v snahe ušetriť, sa často stávajú “obeťami” ľudí, ktorí sú o sebe presvedčení, že vedia skutočne všetko. výsledkom ich činnosti sú knihy, ktoré nemajú základné formálne atribúty – ISBN, rok a miesto vydania, obsah. O obsahových, grafických a jazykových predpokladoch už ani nehovoriac. “Neprofesionálni” historici majú často problémy s členením historických období, ich základným a často aj jediným historickým prameňom je kronika, nevediac, že nejaký archív mesta, či obce existuje. Neprekonateľnou bariérou sú pre nich inorečové spisy, či literatúra, bez ktorej, žiaľ, na tomto území nemôžeme a nevieme pracovať. Pri použitej literatúre, ktorú “pre istotu” často ani neuvádzajú, nájdeme neveľký zoznam tých istých publikácií. Nie je výnimkou odpísanie kompletných novinových článkov, ktoré sú prekonané novým výskumom, atď. Takéto brožúry spravidla končia rokom, v ktorom končí obecná kronika. Už podľa niekoľkých atribútov môžeme zistiť, že išlo o zbytočne vyhodené peniaze. Existujú však aj na našom území tzv. “amatéri”, ktorí si svojou usilovnou prácou získali obdiv. Takýchto ľudí automaticky historická verejnosť prijala medzi seba a nehanbí sa obracať sa na nich s najrôznejšími problémami. Spomeňme napr. Ivana Bohuša.

Prínos obecných spolupracovníkov pri tvorbe monografií vidíme hlavne v kapitolách, ktoré sa týkajú súčasnosti obce, či pri kapitolkách venovaných miestnemu zemepisu a národopisu. Často sa stáva, že sa z nedostatku finančných prostriedkov, historici venujú nie celkom svojmu odboru a v týchto kapitolkách aj cítiť profesijnú orientáciu.

Na Spiši pôsobí niekoľko desaťročí už spomenutý Spišský dejepisný spolok s bohatou odbornou členskou základňou. Jej členmi sú aj viacerí historici, ktorí našťastie dobre spolupracujú a vytvárajú podľa potreby autorské kolektívy aj s odborníkmi v ostatných špecifikovaných oblastiach – archeológmi, archivármi, múzejníkmi, etnografmi, atď. Spolu odvádzajú skutočne kvalitnú prácu. Spomeňme aspoň doc. Ivana Chalupeckého, dr. Noru Baráthovú, dr. Františka Žifčáka a kolektív ŠOBA v Levoči, dr. Máriu Novotnú, dr. Petra Rótha a kolektív Podtatranského múzea v Poprade, Mgr. Boženu Malovcovú a kolektív Štátneho okresného archívu v Poprade, žiaľ dnes už nebohého Františka Javorského, veľmi aktívny sú pracovníci múzea na hrade v Starej Ľubovni, atď. Starostovia si teda naozaj môžu vybrať, lebo máloktoré územie Slovenska má takto početne zastúpenú historickú obec.

Zo spomenutých publikácií patria medzi rozsiahlejšie a obsahom bohatšie knihy Dejiny Vrbova, Dejiny obce Hranovnica, Z minulosti Ľubice, graficky a obsahovo veľmi príťažlivá Kronika mesta Spišské Podhradie, ktorá reprezentuje nové smery v spracovaní historických tém. Dejiny Ždiaru a Tatranskej Javoriny sa stretli s veľkou odozvou a o jej úspešnosti svedčí aj to, že si ju budú môcť prečítať americkí Slováci v anglickom jazyku už v tomto roku.

Veľké monografie, na ktoré sme boli v minulosti zvyknutí, reprezentujú Dejiny Popradu. Ich zvláštnosťou je predovšetkým to, že sa v knihe sústreďujú dejiny piatich, v minulosti samostatných hospodársky rozvinutých mestečiek. Preto pred zostavovateľom doc. Chalupeckým a autorským kolektívom nastala neľahká úloha vyriešiť koncepciu tejto knihy. Zdá sa nám, že sa kniha napriek svojej kvalite nedočkala zaslúženej odozvy. Podstatným dôvodom je jej vysoká predajná cena, ktorá neumožňuje pôvodný zámer nakladateľa – sprístupniť knihu čo najširšej verejnosti.

Publikácie, ktoré sme doposiaľ spomínali, sú zväčša klasickým príkladom historického diela, a to svojim obsahom a aj svojou štruktúrou. Ich nedostatkom je vari hlavne to, že sú písané pri rôznych okrúhlych výročiach a po ukončení slávnostného roka ostávajú v skladoch obecných úradov. Vidí sa nám flexibilnejšou taká práca, na ktorú sa vydal mestský úrad v Spišskej Belej ročenkami Z minulosti Spišskej Belej, ktorej zostavovateľom je Michal Griger. Každá, i keď rozsahom nie veľká ročenka, obsahuje štúdie, ktoré znesú kritéria odbornosti a takto sa stávajú dobým základom na plánovanú monografiu samotného mesta. Podobné ambície majú aj naše ročenky Spišského dejepisného spolku.

Doposiaľ posledným historicko – vlastivedným dielom, či skôr doplňujúcimi textami pre školy, je publikácia Tatry a podtatranská oblasť, ktorá vyšla začiatkom tohto roka, je oficiálne schválená Ministerstvom školstva a odporúčaná pre vyšší stupeň základných škôl a stredné školy na celom území Slovenskej republiky. Napriek tomu, že ešte oficiálne nebola predstavená verejnosti, predchádzajú ju rôzne chýry a nie veľmi priaznivé hodnotenia. Preto sa pri nej pristavme. Kniha vznikla ako projekt podaný mestom Zakopaným so spoluprácou mesta Poprad. Financovaná bola z prostriedkov Európskej únie programu Phare CREDO. Zakopané podalo viacero projektov týkajúcich sa spolupráce medzi Slovenskom a Poľskom, no jedine tento bol úspešný. Jeho hlavnou ideou bolo priblíženie podtatranského a tatranského regiónu školskej mládeži a to z oblasti prírody, archeológie, histórie, jazykovedy a kultúry, nosných tém, ktoré by nás severných Slovákov a južných Poliakov mali spájať. Z poľskej strany však išlo jednoznačne o precenenie svojich síl, a to predovšetkým preto, že jednoznačne nemali konkrétnu koncepciu, prehľad o našich realitách a zabezpečený výber skúsených autorov. Koncepcia sa preto rodila až pri samotnej tvorbe. Toto však nebolo až na takú závadu pri predstavení prírodných krás, dalo sa dohodnúť aj pri ľudovej kultúre, no problémy nastali pri jednostrannom výklade celkovej charakteristiky regiónu, pri histórii a aj pri spôsobe výkladu umelej kultúry a umenia. Tým, že poľská strana jednostranne nedodržala vzájomné dohody, niektorí autori neodovzdali svoje rukopisy načas, poľská strana nemala na text zabezpečených ani recenzentov a bez akejkoľvek korektúry vydala knihu podľa vlastných predstáv, s textami, ktoré boli dokonca aj chybne preložené, donútili slovenskú stranu, aby vydala variant obdobnej knihy v ktorej boli zohľadnené názory recenzentov a skorigované jednostranné názory poľskej strany. Takto upravená publikácia je skutočne prínosným dielom a vhodným doplnkom pre naše školy. Aj keď je to pre nás trpká skúsenosť, veríme, že pri ďalšom projekte sa slovenská strana vyhne naivite a predstavám o korektnosti druhej strany, ako sme na to skoro doplatili my. Vždy totiž platí to staré – Dôveruj, ale preveruj!

Doplnením palety sú drobné publikácie vydávané pri príležitosti výročí rôznych inštitúcií, historických objektov, škôl, osobností, atď. Sú rovnako vítané, i keď nie všetky majú iba historickú orientáciu.

Publikácie, ktoré spomíname presne v poznámkovom aparáte, sú v prevažnej miere z domácej historickej dielne. Spiš sa však dostal do centra pozornosti slovenských historikov a odborníkov v pestrej palete publikácií. Samotný Spiš, ako fenomén, sa stal centrom medzinárodnej konferencie v Prešove v roku 1994. Zborník štúdií sa stretol s veľkým ohlasom u odbornej verejnosti. Spišskými historikmi je často využívaná publikácia M. Kaľavského –Národnostné pomery na Spiši… Pozoruhodná je kniha z pera Martina Homzu a poľského historika Stanislava Sroku – Štúdie z dejín stredovekého Spiša. Spišské archívy podrobne využíval pre svoju prácu Eduard Nižňanský.

Osobitnú skupinu, ktorá sa zaoberá spišskými dejinami, tvoria zahraniční historici, či rodáci, ktorí sú v niektorých prípadoch na Spiši viac doma, ako my. Sú to predovšetkým nemeckí a poľskí historici, resp. rodáci zo Spiša. Takto nám umožňujú, aby sme poznali spišskú históriu aj inými očami. Ide napr. o históriu spišských Nemcov. Mnohé z týchto kníh majú historicko – spomienkový charakter.

Jedným z najvýznamnejších podielov na pramennom sprístupnení našich spišských dejín, i keď cez jazykové hľadisko, má profesor Münsterskej univerzity Ilpo Tapani Piirainen a jeho žiaci. Erudovaným spôsobom sprostredkoval odbornej verejnosti najstaršie mestské knihy Švedlára, Kežmarku atď. Zároveň programovo informuje o našich publikačných aktivitách za hranicami našej vlasti.

V našom príspevku sme sa aspoň pokúsili načrtnúť súčasný vývoj spišskej historiografie. Nech nám odpustia všetci tí, ktorých sme opomenuli a ich práce patria rovnako do “zlatého fondu” spišskej historiografie. Zámerne sme sa nevenovali pozoruhodným štúdiám, ktoré vyšli v zborníkoch nevenujúcich sa výlučne Spišu, a to z toho dôvodu, že veríme v ich adresnosť a v to, že si ich každý podľa svojej potreby vyhľadá. Bližšie sme sa nevenovali ani archeologickým úspechom, pre ktoré sa dúfajme, odkrýva výraznejší priestor pri budovaní diaľnice. Menší priestor sme venovali aj múzejníkom, kunshistorikom, atď., ktorí svoju odbornú prácu určite prezentujú na svojich fórach a svojich odborných časopisoch.

Na záver by sme chceli skonštatovať, že historiografia a historické práce majú na Spiši zelenú. Sme presvedčení o tom, že aj naše knižky si budú nasledovné generácie rovnako starostlivo ukladať do knižníc, ako my dnes ukladáme Schmauka, Bárdossyho, Webera, či zborníky Spiš.

Zdroj:  http://www.shs.sav.sk/smolenice2001/Smolenice/Zjazdove%20rokovanie/Diskusne%20prispevky/Kolarova.htm

Categories: Články | Komentáre vypnuté na Spišská regionálna historiografia od roku 1989, jej stav a perspektívy

Regionálna história nie je iba historiografia

Zdroj: www.fhv.umb.sk/app/cmsFile.php?disposition=a&ID=1660

Prof. PhDr. et. Dr.h.c. Július Alberty, CSc.,

Ako to bolo…

Prvýkrát sa oficiálne regionálnou históriou zaoberal III. zjazd Slovenskej historickej spoločnosti (SHS) pri Slovenskej akadémii vied (SAV) v roku 1959. „Už samotné zaradenie tejto problematiky do programu rokovania zjazdu znamenalo jej zdôraznenie. … Zjazd SHS sa stal impulzom pre zvolanie celoslovenskej konferencie o dejepisnej vlastivednej práci a jej úlohách… Tak ako zjazd bol významným medzníkom vo vývoji slovenskej historickej vedy, aj… konferencia (bola v dňoch 4. – 6. 2. 1960 v Banskej Bystrici) môže a má byť medzníkom v rozvoji vlastivednej práce, ktorá má dnes mimoriadne priaznivé podmienky, … ale aj úlohy a podľa toho ako sa ich zhostí, bude plniť svoje úlohy aj slovenská historická veda vôbec…“ (J. Alberty: Úlohy regionálnej histórie v období budovania socializmu, Zprávy Československé historické společnosti, Praha, 1960, III/1960, 1-2, str. 44). Celoslovenská konferencia o regionálnej histórii bola reakciou na zjazdovú diskusiu o postavení a historických špecifikách jednotlivých regiónov Slovenska (osobitne sa jednalo o východoslovenské) a následne o vzťahu regionálnej histórie k národnej a k histórii spoločnosti vôbec, ako aj o úlohách v oblasti regionálneho bádania a jeho spoločenského zhodnocovania. Hlavný referát prednesený na konferencii bol vydaný ako súčasť zjazdových referátov (Úlohy slovenskej historickej vedy v období socialistickej výstavby, Bratislava, SAV, 1961, str. 268-287).

Štvrtý zjazd SHS bol v r. 1962 v Košiciach. Tematicky sa zameral na osvetlenie základných stránok historického vývoja východného Slovenska od najstarších čias až po súčasnosť. Vyselektované a skrátené referáty (z technických a finančných dôvodov) zo zjazdu vyšli v zborníku ako Príspevky k dejinám východného Slovenska. „IV. zjazd slovenských historikov znamená pre výskum dejín východného Slovenska veľký krok vpred. Nikdy predtým nebol do takej miery sústredený vedecký výskum a záujem o dejiny východného Slovenska… ako práve na tomto zjazde…“ (L. Tajták: Zpráva o činnosti Východoslovenskej pobočky SHS pri SAV v Košiciach za obdobie 1960-63, Zprávy Československé historické společnosti, Praha, 1963, VI., 1963, 2, str. 118).

To bol viac ako nádejný prísľub k budúcim odborným, vedeckým výstupom v duchu vzájomnej previazanosti úspechov regionálnej histórie a slovenskej histórie vôbec, obsiahnutej v zámerne vybranom vstupnom citáte; nebolo totiž ani síl, ani možností v rámci SHS obsiahnuť regionálnu produkciu motivovanú napr. reprezentačnými, komerčnými, turistickými a inými záujmami. Napĺňanie banskobystrickou konferenciou a košickým zjazdom načrtnutej trasy rozvoja regionálnej histórie predpokladalo ďalšie uvoľňovanie politicko-spoločenskej atmosféry, kvalifikačné uspôsobenie a novú orientáciu regionálnych na históriu zameraných ustanovizní (múzeí, archívov), aktívny záujem príslušných katedier vysokých škôl v regióne, ale najmä aby sa SHS stala odborným garantom, organizátorom a koordinátorom výskumu na Slovensku, čomu mohla a mala slúžiť aj jej organizačná štruktúra – krajské pobočky, členstvo predsedov pobočiek vo výbore SHS, zastúpenie vo vedeckom kolégiu histórie SAV, zámer zvolať najbližší zjazd do Banskej Bystrice s rokovacím poriadkom obdobným ako bol v Košiciach – ale so zameraním na stredné Slovensko; produkcia z regionálnej histórie sa mala pravidelne vyhodnocovať v orgánoch SHS, v tlačových orgánoch (Zprávy…, Historický časopis), a pod. Piaty zjazd SHS sa naozaj zišiel r. 1965 v Banskej Bystrici, ale už s iným programom, pretože sa v kontexte so spoločenskými pohybmi dostávali do popredia úlohy prekonávania dogmatického marxistického ponímania slovenských národných dejín. Tieto emancipačné tendencie a snahy orgánov a členstva SHS smerujúce aj k očisteniu vzťahu národných dejín k dejinám Uhorska a československým potvrdil VI. zjazd SHS v Martine roku 1968.

Vstup nových subjektov do oblasti regionálnej histórie (ÚV KSČ vydal r. 1962 Smernice pre rozvoj regionálnych dejín a pre činnosť skupín spolupracovníkov Ústavu dejín KSČ – aj Ústav dejín Komunistickej strany Slovenska mal pri krajských a okresných výboroch strany spolupracovníkov pre dejiny robotníckeho hnutia a KSS; Ústredná rada odborov mala kabinet pre dejiny závodov, a pod.), ale najmä liberalizácia inštitucionalizmu (vznikali rôzne záujmové spolky, združenia – napr. Gemerská vlastivedná spoločnosť so sídlom v Rimavskej Sobote) a v spoločenskom dopyte – to všetko už v polovici 60. tych rokov signalizovalo, že ovládanie a garantovanie odbornej regionálnej historiografie SHS a jej pobočkami je len želaním profesionálnej historickej obce. Politická situácia po r. 1970, uznesenia orgánov KSČ a KSS, následná legislatíva a rezortné opatrenia nakoniec „usporiadali“ všetko aj v historickej obci na 20 rokov – od výboru SHS, Historického ústavu SAV, cez katedry histórie vysokých škôl a ústavy marxizmu-leninizmu až po regionálne inštitúcie a krajské pobočky SHS.

Pri príležitosti celoslovenskej konferencie v r. 1960 v Banskej Bystrici vznikla aj pobočka pre Stredoslovenský kraj. Ako aj inde na Slovensku tvorili ju aktívni historici (bádatelia a publikujúci) pôsobiaci na vysokých školách, v múzeách, archívoch a v iných inštitúciách. Mimoriadny význam mal fakt, že väčšina z nich pôsobila v zodpovedných funkciách, čím sa aktivity výboru pobočky stávali priechodnými, organizačne a finančne zabezpečenými (pobočka nemala dostatok vlastných finančných zdrojov a ani právne kompetencie na mimospolkovú, verejnú činnosť). Je naozaj najvyšší čas a jedinečná príležitosť na zverejnenie mien najaktívnejších, ktorí členstvo v pobočke považovali za česť, za odborné uznanie (veď členstvo bolo výberové a potvrdzované výborom SHS) a činnosť vo výbore a v pobočke za príležitosť organizačne a vedecky sa prezentovať. Takými boli:

M. Gajdoš (Múzeum a pamätník SNP – Krajské stredisko pamiatkovej starostlivosti…), J. Gindl (Ústredný banský archív, Pedagogický inštitút Martin, Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici), J. Kočiš (Štátny oblastný archív Bytča, B. Kostický (Vlastivedné múzeum Bojnice), J. Kováč (Vlastivedné múzeum Bojnice), M. Krcho (Vysoká škola dopravy a spojov Žilina), V. Kristenová (Považské múzeum a galéria Žilina), S. Kufčák (Okresný archív Liptovský Mikuláš), J. Mlynarčík (Turčianske múzeum A. Kmeťa Martin), V. Motoška (Pedagogický inštitút, Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici), M. Štilla (Stredoslovenské vydavateľstvo Banská Bystrica), J. Vozár (Ústredný banský archív Banská Štiavnica).

Pobočka SHS pre Stredoslovenský kraj, hoci ju dosť často a citeľne zasahovali pohyby v členskej základni (najmä odchody do Bratislavy), ujímala sa svojho poslania dômyselne, cieľavedome. Jej výbor zdieľal obdobné predstavy o možnostiach usmerňovania a ovládania regionálnej historiografie umocňované presvedčením, že stredoslovenský región dobre pozná, že dokáže včas zmonitorovať všetky vydavateľské aktivity – išlo o dve vydavateľstvá s touto špecializáciou a zároveň monopolným postavením (Osveta v Martine a Stredoslovenské vydavateľstvo v Banskej Bystrici založené r. 1960 práve pre regionálnu produkciu) a že rozširovaním svojej členskej základne postupne zvládne aj ďalšie okresy kraja (Lučenec, Veľký Krtíš, Zvolen, Žiar nad Hronom; v Rimavskej Sobote vznikla osobitná situácia). Činnosť výboru a členov pobočky SHS bola pestrá: prednášky (pre záujemcov, poslucháčov vysokých škôl, učiteľov), cykly prednášok – školenia (pre kronikárov, záujemcov o dejiny závodov), propagácia regionálnej histórie v masmédiách (najmä v tlači, v krajskom orgáne Smer a v okresných novinách), spoluúčasť na pracovných odborných a vedeckých podujatiach (pobočka zorganizovala IV. a V. zjazd SHS, aktív s autormi Stredoslovenského vydavateľstva), prezentovala sa slávnostnými verejnými podujatiami – aj výstavami, výbor podnikal výjazdové zasadania (na aktivizáciu krúžkov historikov), vyjadroval sa k edičným programom, zabezpečoval odborné posudky, a pod. Trvalú hodnotu nadobudli aktivity spojené a zamerané na edičnú, publikačnú činnosť, a tým sa vlastne založila tradícia regionálnych historických zborníkov (Horná Nitra – Vlastivedné múzeum v Bojniciach od r. 1962; Vlastivedný zborník Považia – III. číslom nabral na časovej pravidelnosti, Považské múzeum a galéria v Žiline; vlastivedný zborník pre Turiec: Z minulosti a prítomnosti Turca – od r. 1967 Turčianske múzeum A. Kmeťa; nádejná bola aj Orava a Liptov) a krajského zborníka: Historický zborník kraja (vyšlo päť zväzkov, ročníkov v Stredoslovenskom vydavateľstve v rámci edície: Náš kraj – od r. 1963). Založením vlastivednej expozície (libreto, scenár) v Madáchovom kaštieli v Dolnej Strehovej sa pobočka vpísala do histórie vzniku okresného múzea pre región Modrokamenska.

Skromným dielom prispela pobočka k teoretickým a organizačným problémom regionálnej histórie (Za ďalší rozkvet regionálnej histórie v Stredoslovenskom kraji – 1963), k dejinám závodov (prihláška do celoštátnej súťaže vypísanej Ústrednou radou odborov dejinami podbrezovských železiarní – Oceľový chlieb z Podbrezovej – 1968 a dejinami handlovských uhoľných baní – Handlová červená a čierna – 1967) a k modernizácii výučby dejepisu súborom prameňov – písomných dokumentov k dejinám stredoveku na strednom Slovensku (Cesty za poznaním minulosti – 1970).

V Stredoslovenskom kraji pôsobilo (a pôsobí) niekoľko inštitúcií spoločensko-vedného charakteru s celoslovenskou pôsobnosťou, ktoré sa etablovali práve cez región, do ktorého boli zámerne elokvované. Okrem spomenutého Ústredného banského múzea v tom mieste ide o Múzeum a pamätník SNP v Banskej Bystrici, Slovenské národné (národopisné) múzeum v Martine, Slovenskú národnú galériu – zámok vo Zvolene; menší potenciál predstavovalo Lesnícke a drevárske múzeum v Antole a Múzeum medailí a mincí v Kremnici. Tieto inštitúcie pôsobili podľa osobitných štatútov, mali vlastný bádateľský a zberný program a prezentačné možnosti (výstavy, tlačoviny, knižné a zborníkové publikácie). Hoci boli v nich sústredení kvalifikovaní historici, pobočka SHS nemala na ne prepojenie (členstvo v SHS medzi zamestnancami bolo skôr výnimkou). V oblasti regionalizmu sa najviac angažovali odborní pracovníci Múzea a pamätníka SNP (od r. 1966 nepravidelne vychádzal historický zborník múzea; občas sa zborníkom a v ňom aj historickou regionálnou tematikou predstavilo Slovenské národné múzeum v Martine, Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici a Lesnícke a drevárske múzeum).

K tradičným regionálnym inštitúciám (krajským, okresným) zaoberajúcim sa regionálnou históriou pribudli v 50. – 60. tych rokoch nové, a to regionálne galérie zaoberajúce sa výtvarnou kultúrou, ale aj históriou výtvarného umenia v regióne. Najstaršia z nich Galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši (ako obrazáreň vznikla r. 1951) sa zaoberá sakrálnym umením, Oravská galéria v Dolnom Kubíne (vznikla r. 1965) má vo svojom programe ľudové výtvarné umenie.

Mimoriadne pripomenutie si zasluhuje už zmienená Gemerská vlastivedná spoločnosť (GVS) so sídlom v Rimavskej Sobote. Vznikla (r. 1966 – prípravné zhromaždenie, r. 1968 zakladajúca schôdza) z iniciatívy J. Bolfíka – pracovníka odboru školstva a kultúry Okresného národného výboru v Rimavskej Sobote z dobrovoľných spolupracovníkov miestneho Gemerského múzea a ďalších záujemcov o históriu a vôbec vlastivedu Gemera-Malohontu.

Po vzniku Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici sa zriadil fakultný Ústav pre regionálny výskum predovšetkým pre didaktické potreby, ale s perspektívou jeho transformácie na stredoslovenskú pobočku Historického ústavu SAV. Takáto pobočka (s dvoma pracovníkmi) bola v Banskej Bystrici zriadená, ale nezávisle na pôvodnom projekte.

Nádejnými inštitúciami pre rozvoj regionálnej histórie sa ukazovali aj regionálne orgány štátnej pamiatkovej starostlivosti. Program záchrany a reštaurovania hmotných historických pamiatok predpokladal kvalifikované archívne, archeologické, stavebné, umenovedné, technické a pod. bádanie, výstupy nielen administratívne (pre legislatívu), pre technické konanie (rekonštrukčné a reštaurátorské práce), podklady pre údržbu, ochranu a prípadné sprístupnenie, ale priam nabádal k vedeckej a odbornej publicistike. Krajský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici začal vydávať odborno-metodické a informačné periodikum: Spravodaj a niektorí pracovníci aj knižnú produkciu.

Zámerne sme odokryli reálny organizačný a intelektuálny potenciál, ktorým disponovala regionálna história v 60-tych rokoch v Stredoslovenskom kraji. Výbor pobočky SHS sa v prvom decéniu svojej činnosti zameral aj na evidenciu bádateľských, publikačných a editorských zámerov s cieľom dostať ich do organizovanejšej sústavy okolo pilotných projektov garantovaných odborníkmi – členmi SHS, príslušnými sekciami – všetko v súlade so spoločne schválenými plánmi Stredoslovenského vydavateľstva (bližšie viď: J. Alberty: Prvá etapa organizovaného rozvoja regionálnej histórie v Stredoslovenskom kraji, Historický zborník kraja III, 1976). Nešlo o centralizáciu, ani jednofarebnú unifikáciu – išlo o sústredenie tvorivých kapacít a finančných prostriedkov na najakútnejšie úlohy. Bola to len vízia funkcionárov pobočky, či reálny program? Politická realita r. 1968-1970 a nasledujúcich mu nedala šance. S odstupom času možno význam pobočky SHS pre Stredoslovenský kraj kladne hodnotiť v tom, zintegrovala osamelých bežcov do akcieschopnej komunity, znásobila tým ich možnosti, prepájala ich s vedeckými centrami, čo v konečnom dôsledku zvyšovalo nielen ich odbornosť, ale aj hodnotu a autoritu materských inštitúcií, ktoré sa vlastne len konštituovali ako vedecké pracoviská.

Aj po roku 1970 zostala v Stredoslovenskom kraji pôsobiť pobočka SHS. Prišla o svoju pôvodnú stavovskú autonómiu. Do jej členskej základne a činnosti zasiahol KV KSS. Výbor, ktorý viedol pobočku plných desať rokov, bol „odvolaný“, mnohí jeho členovia „kooptovaní“. To postavenie, na ktoré si predtým trúfala (a ktoré zastávala), neobhájila. „Normalizácia“ (zbavovanie funkcií, pracovná a spoločenská diskvalifikácia, protiprávne prepúšťanie zo zamestnania) prebehla na vysokých školách v regióne (najmä na pracoviskách spoločensko-vedného zamerania) a vo všetkých inštitúciách pôsobiacich v Stredoslovenskom kraji, zameraných na históriu. Svoj charakter stratil Ústav pre regionálny výskum pri Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (k revitalizácii regionalizmu došlo až koncom 70-tych rokov; ústav vydával zborník aj s historickou regionálnou tematikou). Na Pedagogickej fakulte bola zrušená aj katedra histórie. Zaniklo Stredoslovenské vydavateľstvo, čím zanikol aj Historický zborník kraja (za jeho dediča možno považovať Stredné Slovensko – zborník, ktorý v r. 1979 začalo vydávať Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici). Úlohy vydavateľa regionálnej historiografie prevzala Osveta. Toto boli hlboké zásahy do intelektuálneho a organizačného zázemia regionálnej histórie v Stredoslovenskom kraji; ich obeťou boli kľúčové sféry demokraticky a odborne rozvíjajúcej sa regionálnej histórie.

Po určitom časovom útlme spôsobenom spoločenským politickým šokom regionálna história – najmä knižná produkcia – naberala na dynamike. Najťažším úderom pre ňu bolo obmedzovanie slobody bádania, práva na publikovanie a nerešpektovali sa ani autorské práva. Ubúdalo z vecných dimenzií regionálnej histórie, ale aj z odbornosti, vedeckosti, politickej nezávislosti. Spoločenský „dopyt“ bol najmä po dejinách štátostrany, po predstavovaní výsledkov socialistickej výstavby ako napĺňania odkazu predchádzajúcich generácií a po Slovenskom národnom povstaní (nielen ako o regionálnom fenoméne). Úcta k faktom nebola princípom bádania a popularizovania, výpovedná hodnota informácií sa účelovo manipulovala, permanentným programom bolo prehodnocovanie produkcie zo 60-tych rokov, nadväzovalo sa na už prekonaný dogmatizmus, historický vývoj, jednotlivé historické procesy, udalosti a osobnosti sa prezentovali jednostranne, politické konštrukcie posúvali do roviny „objektívnych“ historických právd a pod. Regionálna história sa stala účinným nástrojom socialistickej výchovy. Tomuto trendu sa prispôsobovali aj zborníky vydávané špecializovanými odbornými pracoviskami a vysokými školami (Múzeum a pamätník SNP, aby sa „dištancovalo“ od svojej predchádzajúcej publikačnej činnosti, začalo svoj zborník označovať nanovo – arabskými číslicami – od r. 1976). Takúto regionálnu hostóriu podporovali, zabezpečovali a finančne dotovali politické orgány (figurujú aj ako priami vydavatelia), štátne orgány a rôzne verejnoprávne inštitúcie. Mobilizačne na publikačné aktivity (menej už na základný výskum) pôsobili politické výročia (podľa socialistického kalendára), výročia národných podnikov (značné percento produkcie predstavujú dejiny závodov), predvolebné „kampane“, a pod. Na knižných pultoch, ako záujmové tituly sa v nebývalom počte objavovali monografie, zborníky, rôzny propagačný materiál…

Z tejto éry pochádza väčšina honosných (vizuálne atraktívnych) vlastivedných textovo-fotografických publikácií so spoločným mottom: z histórie, ale najmä súčasnosti jednotlivých miest, okresov a kraja (Púchov-1970, Rimavská Sobota-1973, Žilina 1975, Kremnica – 1978, Zvolen – 1980, Nová Baňa – 1981, Žilina – 1981, Prievidza – 1981, Nová Baňa – 1986, Detva – 1988,…; okres Rimavská Sobota – 1970, 35 rokov rozvoja banskobystrického okresu – 1979, okres Považská Bystrica – 1980, okres Žiar nad Hronom – 1983, okres Lučenec – 1983, Z histórie a súčasnosti Banskobystrického okresu – 1989; Stredoslovenský kraj – 1973, 30 slobodných rokov Stredoslovenského kraja – 1976). Za desať rokov zaznamenalo bibliografické oddelenie Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici 42 titulov dejín závodov pôsobiacich v Stredoslovenskom kraji (1971 – Ipeľské tehelne Lučenec, 1972 – Gemerská Hôrka, Gumárne Dolné Vestenice, Kožiarske závody Liptovský Mikuláš, 1973 – Závod SNP Žiar nad Hronom, Harmanecké papierne, Stredoslovenská cementáreň, Pivovar Vyhne, Stredoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, Bavlnárske závody V I. Lenina v Ružomberku, 1974 –Turčianske strojárne Martin, 1975 – Gumárne 1. mája Púchov, ZVL Mokraď – Dolný Kubín, ZVL Kysucké Nové Mesto, 1977 – Oravské ferozliatinové závody Istebné, Slavšovské papierne, Rudné bane Banská Bystric1978 – Kremnická mincovňa, 1979 – ZŠT Detva, Považské strojárne K. Gottvalda…).

Ako bezprostredná reakcia na politicky „závadnú“ regionálnu historickú publicistiku a „vzor“ pre budúcu SKV KSS vydal k 50.- výročiu vzniku KSČ v r. 1971 obsiahlu publikáciu 50 rokov práce a bojov, ktorú pripravilo 33 lektorov OV KSS a KV KSS. Cieľom tejto publikácie bolo ukázať robotnícke hnutie a dejiny KSS po jednotlivých okresoch Stredoslovenského kraja ako rozhodujúce dejinné činitele. Publikácia vyšla v 7 tisíc výtlačkoch! Stredoslovenský KV KSS v publikačných aktivitách nasledovali OV KSS a ich zariadenia (napr. OV KSS v Banskej Bystrici vydal v r. 1976 publikáciu Z prvých bojov a víťazstiev; v r. 1981 Vývoj a problémy revolučného a komunistického hnutia v Banskej Bystrici v r. 1918-1938; Dom politickej výchovy r. 1986 publikáciu Banská Bystrica v období národnej a demokratickej revolúcie v r. 1945-48; podobne ako Banská Bystrica si „mapovali“ históriu robotníckeho a komunistického hnutia aj ďalšie okresy, a to buď separátnou knižnou produkciou, alebo príspevkami v zborníkoch, v regionálnej tlači, a pod.).

Ďalšou veľmi frekventovanou tematikou – ako už bolo uvedené – boli regionálne dejiny protifašistického odboja, Slovenského národného povstania a oslobodzovania. Tento druh historiografie mal svoje tradície, ktoré sa odvíjali z povojnových rokov. Aj tento druh historiografie bolo treba dať do „správnej“ polohy. K 45. výročiu SNP vydalo Stredoslovenské múzeum súbornú prácu: Vyvrcholenie národnooslobodzovacieho boja proti fašizmu na strednom Slovensku v rokoch 1944-45 (vyšla r. 1989). V Doslove (str. 301-302) je napísané: „… využitie a výklad (rozumej prameňov) mali v minulosti rôzny zámer a podľa toho vyzeral aj charakter opisovaných udalostí, dejov, osobností, ako aj celkových záverov… v päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov…; autorský kolektív sa usiloval o upevnenie historickej pravdy… konkrétnosťou faktov,… činnosťou jednotlivcov, skupín a más pracujúcich… (pre) pochopenie a uvedomenie si obrovskej politicko-organizátorskej práce komunistickej strany, kým z robotníckej triedy vychovala hegemóna protifašistického odboja, kým zjednotila všetky demokratické sily celého národa a sformulovala vlastnú predstavu… lepšej budúcnosti, boja, ktorý národ prijal za svoj vlastný…“. Z citátu je zrejmé, že ešte ani v tomto epilógu totalitnej doby, ktorý autor doslova pochopil ako „revolučnú prestavbu spoločnosti, … novú etapu socialistického vývoja našej domoviny“… (str. 303), nešlo o výraznejšie zmeny v koncepcii SNP, aká sa presadzovala v tvrdých rokoch normalizácie. (Ešte šťastie, že v publikácii dominujú materiálové príspevky, ktoré prekrývajú napr. II. kapitolu – KSS vedúca politická sila SNP). Trvalou hodnotou tohoto počinu je ale naplnenie histórie odboja ľuďmi, využitie archívu Múzea SNP, publikovaných štúdií v zborníkoch i separátne v jednotlivých regiónoch kraja (Protifašistický odboj na Orave – 1969, Protifašistický odboj v Novohrade – 1974, Protifašistický odboj v Novobanskej oblasti – 1974, SNP vo Zvolenskom okrese – 1974, Protifašistické hnutie a odboj v Kremnici – 1974; Orava v SNP – 1979; Protifašistický odboj a oslobodzovanie Gemera – 1981; Protifašistický odboj a oslobodzovanie Liptova – 1984; SNP vo Zvolene a na okolí – 1984, …). Je to dielo faktograficky vyčerpávajúce, vecne sumarizujúce dovtedajší výskum.

Vecná paleta regionálnej histórie bola pochopiteľne pestrejšia a umiestňovala sa predovšetkým do vlastivedných a odborných periodík a príležitostných zborníkov.

Nenápadne ale impozantne štafetu regionalizmu prevzala Gemerská vlastivedná spoločnosť, ktorá svojou aktivitou predstihla nielen pobočku SHS, ale aj všetky spoločensko-vedne zamerané profesionálne inštitúcie v kraji. Bola ojedinelou záujmovou spoločnosťou, výnimočnou nielen v Stredoslovenskom a Východoslovenskom kraji, ale aj v celonárodných a celoštátnych reláciách. Ani ona sa nevyhla klientelizmu (bola dokonca napojená na rozpočet ONV v Rožňave a Rimavskej Sobote, dostávala pravidelný ročný príspevok okolo milióna Kčs) a ako verejnospoločenská organizácia bola pod politickým dohľadom orgánov KSS v okrese Rimavská Sobota a Rožňava. Jej poplatnosť strane a štátnej ideológii sa prejavila hlavne vo verejnej činnosti (napr. 27. 3. 1948 zorganizovala celoslovenskú konferenciu k 35. výročiu uzákonenia roľníckeho družstevníctva a vzniku prvých JRD; 15. – 16. 5. 1986 dokonca celoštátnu konferenciu k 65. výročiu vzniku KSČ) a v tematike knižnej a zborníkovej produkcie. Vďaka občianskej odvahe a statočnosti jej predsedu J. Bolfíka nedošlo k „čistke“ v členskej základni (medzi vyše 400 členmi boli desiatky „nepreverených“), ani k publikačnému embargu pre politicky a spoločensky diskriminovaných jej členov. Pravidelne vydávala vlastivedný časopis Obzor Gemera ako štvrťročník (do konca 80-tych rokov vyšlo 20 ročníkov, 80 čísel!). Pôvodná edícia Vlastivedné pohľady Gemera sa rozčlenila na tri sesterské; regionálnej histórii boli venované Vlastivedné štúdie Gemera (vyšlo 6 zväzkov). Knižná bilancia tejto spoločnosti je obdivuhodná – za 20 rokov vydala viac ako 90 publikácií z histórie (tvorili asi tri pätiny), etnológie, jazykovedy a literárnej histórie. Predstavovala sa aj takými aktivitami, z ktorých vznikli pravidelné vedecké, odborné a kultúrno-spoločenské podujatia, angažovala sa do zhmotnenia a sprítomňovania historických tradícií regiónu (pamätné izby, pamätné dosky, busty, sochy, a pod.) a z vlastných finančných zdrojov dokonca dotovala aj základný výskum (archeologický, etnografický). Získala všeobecné uznanie, obdiv a autoritu. Spolupracovala s vysokými školami, SAV, Maticou slovenskou, ministerstvami a inými ústrednými orgánmi. Dala priestor a príležitosť desiatkam svojich členov odborne sa prezentovať.

Napriek peripetiám a deformáciám, uplynulých tridsať rokov má pre regionálnu históriu neobyčajný význam. Regionálna história vyzrela. Prestala byť druhoradou odnožou národnej histórie rozvíjanou amatérmi a provincionálnymi historikmi (niet skoro vedeckého pracovníka v HU SAV a na vysokých školách, ktorý by sa nevenoval aj regionálnej histórii!). Natoľko sa etablovala, že z nej možno robiť nielen diplomové, ale aj dizertačné a doktorandské práce, možno sa ňou habilitovať za docenta, inaugurovať za profesora, uznávajú ju nielen domáce, ale i medzinárodné grantové agentúry. Zásluhu na tom majú vedecké a akademické pracoviská, odborní pracovníci regionálnych zariadení a celoslovenských inštitúcií pôsobiacich v regiónoch. Regionálna história sa potvrdila ako nezastupiteľný zdroj informácií, ako významný nástroj výchovy historického povedomia, národnej hrdosti a vlastenectva, ako súčasť národných dejín a histórie spoločnosti, ako neprekonateľný didaktický princíp. Táto skutočnosť je teda spoločným dielom, ktoré si treba vážiť, zveľaďovať ho a chrániť, pretože…

Posledné desaťročie.

V kontexte so súdobým spoločenským vývojom prinieslo pre regionálnu históriu úplne nové (aj nepredvídané) problémy a podmienky.

Po štyridsiatich rokoch totality sa spoločnosť vracia k pluralitnej demokracii a pokúša sa o jej kopírovanie podľa štátov hodnotených ako moderne demokratické. S politikou liberalizácie nastúpila sloboda slova – prejavu, tlače, sloboda bádania a publikovania, spolčovania sa. Nevratné sú ale tendencie odštátňovať vedu, ale najmä kultúru – osobitne regionálnu. Moderná štátna organizácia a samospráva, miestne a vyššie územné samosprávne orgány, ktorým má pripadnúť zodpovednosť za miestnu a regionálnu kultúru sú ešte stále vo sfére diskusií. Transformácia plánovanej ekonomiky na trhovú priniesla zánik národných a družstevných podnikov už desaťročie doprevádzaný poklesom výkonnosti ekonomiky s vážnymi dopadmi na finančné možnosti štátu, podnikateľských subjektov a spoločnosti vôbec, s prepadom sociálnej sféry do krízového stavu, ktorý sa predbežne len prehlbuje. Tak procesy, ktoré na jednej strane vytvárajú podmienky a zabezpečujú politicky neviazaný, demokratický, odborný a vedecký rozvoj regionálnej histórie a rast jej spoločenského významu, na druhej strane hlboko zasahujú zdedený a na nové podmienky neprispôsobený organizačný potenciál regionálnej histórie a možnosti jeho prezentovania sa. K tomu pristupujú časté nesystémové organizačné zmeny, zmeny legislatívy a štatútov a sústavný úbytok finančných zdrojov do rozpočtových a príspevkových organizácií (viaczdrojové financovanie je viac želaním ako skutočnosťou), takže organizácie predurčené k intelektuálnemu dotovaniu a organizačnému pokrývaniu regionálnej histórie majú nielen prevádzkové, ale dokonca aj existenčné ťažkosti. Transformáciu mimoriadne ťažko znáša stredoslovenský región, ktorý bol v minulosti predimenzovaný ťažkým priemyslom a v ktorom bola „dokonaná“ aj kolektivizácia poľnohospodárstva. Také okresy ako Rimavská Sobota a Rožňava – finančné a kultúrno-spoločenské zázemie GVS – sú v hlbokom ekonomickom a sociálnom prepade, v kríze, od ktorej ťažko očakávať impulzy do kultúrno-spoločenskej sféry.

Roky posledného desaťročia, počnúc rokom 1991 (zjazdom a valným zhromaždením SHS) sa podpísali na podmienkach a možnostiach pre rozvoj odbornej a vedeckej regionálnej histórie v stredoslovenskom regióne (v bývalom Stredoslovenskom kraji) v už naznačenom smere: Slovenská historická spoločnosť zotrvala pri výberovosti členstva, ktorého najaktívnejšia zložka sa grupuje (ako aj predtým) do odborných sekcií. Upustilo sa síce od územného rozčleňovania, ktoré sa ale nevylučuje; rovnako sa akceptuje existencia aj iných zoskupení členstva, i mimo rámca SHS (dvojité členstvo). Táto liberalizácia pri absencii organizačného subjektu priniesla zánik pobočky SHS pre región. Príležitostne a dočasne sa vytvárajú komunity historikov, ale na báze pracovísk, alebo spoločných projektov; o existencii nejakých pevnejších stavovských zoskupení v regióne nemáme vedomosť.

Gemerská vlastivedná spoločnosť, ktorá združovala niekoľko desiatok profesionálnych historikov zaoberajúcich sa dejinami Gemera-Malohontu, na svojej XVII. výročnej schôdzi roku 1991 privítala prebiehajúce politické a spoločenské zmeny v nádeji, že po dvoch – troch rokoch útlmu bude jej činnosť v nových podmienkach úspešne nabiehať. Konferencia prijala zmenu názvu na Gemersko-malohontská vlastivedná spoločnosť – zmenil sa aj názov orgánu na Obzor Gemera-Malohontu a na predpokladané prechodné obdobie aj minimálny program: udržať sekretariát v Rimavskej Sobote na administratívnu, organizačnú a hospodársku agendu; akcieschopnosť výboru a redakčnej rady; dotiahnuť vydanie 5 zväzkovej reprezentačnej monografie Gemera-Malohontu; udržať vydávanie periodika – štvrťročníka ako verejného indikátora ďalšej existencie spoločnosti v období provizória. Provizórium sa však „zastabilizovalo“, s ešte negatívnejšími dôsledkami, ako sa očakávalo. Obzor Gemera-Malohontu, jeho XXII., XXIII. a XXIV. ročník vyšiel vďaka finančných príspevkov z Fondu Pro Slovakia; na jubilejný XXV. ročník sa finančné prostriedky zbierali niekoľko rokov (z príspevkov Mestského úradu v Hnúšti, v Rimavskej Sobote, Šafárikove, Obecného úradu v Klenovci, a pod.), jednotlivé čísla vychádzali s veľkým časovým sklzom, takže časopis stratil periodicitu, a tým aj odberateľské a autorské zázemie. Periodikum sa bez pravidelných finančných tokov vydávať nedá; Obzor Gemera-Malohontu prestal vychádzať. Z monografie vyšiel iba I. diel: Príroda (1990 – vyplatený z poslednej dotácie ONV). Koncepcia ďalšieho zväzku: Hospodárstvo – Obyvateľstvo bola po novembrovej revolúcii neaktuálna. V zväzku Národopis zas dopracovať, pretože jeho obsahom bolo iba slovenské etnikum, čo nezodpovedá národnostnému profilu regiónu. Obdobná situácia bola aj s posledným zväzkom: Jazyk a literárne tradície, v ktorom tiež popri slovenskej dialektológii a slovenských literárnych tradíciách bola len maďarská literatúra, ale nekompatibilná s príslušnými slovenskými kapitolami. Keďže sa finančné zdroje nenašli, niektoré rukopisy (najmä zo zväzku Národopis) sa priebežne uverejňovali v Obzore…; vrátane na prepracovanie zostali u dezignovaných autorov a zbytok je deponovaný v archíve spoločnosti. Táto monumentálna monografia, ktorá bola dielom špičkových odborníkov, mala byť prezentáciou výsledkov bádania a poznania histórie a súčasnosti regiónu k 25. výročiu vzniku spoločnosti (Podobne uviazol aj projekt regionálnej monografie Novohradu, vyšiel I. diel Príroda a II/1 – Dejiny po roku 1918; v r. 1989). Nepodarilo sa udržať ani sekretariát, takže pre insolventnosť (nájomné) spoločnosť nemá de facto už ani sídlo. Do spoločenského vedomia sa vracia iba občas ako spoluorganizátor miestnych podujatí historicko-kultúrneho charakteru (J. Francisci, M. Hrebenda, Št. Tófik – Hnúšťa; Št. Daxner, dr. S. Daxner, M. Holko – Tisovec; Ladislav Bartholomeides – Klenovec, a pod.).

„Lux (om) in tenebris“ je v regióne mäsokombinát TAURIS, ktorý dotoval vydanie Stručných dejín Malohontu…(autor L. Sokolovský, 1997), vedecké sympózium (3. – 5. 12. 1997) Mäsiarstvo a údenárstvo v dejinách Slovenska, podieľa sa na projekte skanzenu v rekreačnom stredisku Kurinec, prispieva na paleontologický výskum v Hajnačke. Sympatická je aj angažovanosť spoločnosti Casino v Rimavskej Sobote (spoločnosť miestnej inteligencie a podnikateľov) – prispela na označenie historických miest na Hlavnom námestí, spolupracuje na projekte skanzenu. Obdobné Casino v Lučenci rozvíja tiež kultúrno-osvetovú činnosť, cezhraničnú spoluprácu, organizuje medzinárodné podujatia, ktorých cieľom je nielen ekonomická revitalizácia regiónu, ale aj udržiavanie jeho historických tradícií. Kiež by tieto nové subjekty boli i naďalej úspešné. Pre regionálnu históriu sú nádejnejšie ako budúce orgány vyšších územných samosprávnych celkov, ktoré sú nateraz viac predmetom vzájomných napätí a sporov ako nádejnou prognózou pre regionálnu históriu.

Na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici bola už v letnom semestri r. 1990 obnovená katedra histórie a Ústav pre regionálny výskum sa vrátil k pôvodnému poslaniu. Kým v ďalších rokoch pribúdali v regióne akademické pracoviská zaoberajúce sa históriou, pobočka HU SAV zostávala v symbolickom stave. Na Univerzite M. Bela v Banskej Bystrici ja takýchto pracovísk šesť (a ešte ďalšie sa históriou zaoberajú v „druhom slede“). V oblasti historického regionalizmu má mimoriadne postavenie Katedra histórie Fakulty humanitných vied a Inštitút kultúrnych a sociálnych štúdií (bývalý Ústav pre regionálny výskum). Na katedre histórie je výrazná orientácia na regionalizmus tak v pedagogickom procese (semináre zo slovenských dejín, študentská odborná činnosť, diplomové práce; prednášky a semináre z didaktiky dejepisu, historickej demografie, geografie, dejín umenia, a pod.), ako aj v oblasti pedagogicko-organizačnej (katedra je odborným garantom rozšíreného regionálneho vyučovania na troch základných školách Očová, Detva, Liesek; odborným garantom bakalárskeho štúdia muzeológie a kultúrneho dedičstva), vedecko-výskumnej a popularizačnej (v r. 1995 zorganizovala vedeckú konferenciu na tému: Regionálna história a výučba dejepisu; konferencia k 500. výročiu fuggerovskej mediarskej spoločnosti v Banskej Bystrici; jednotlivo alebo v spolupráci napísali členovia katedry monografie siedmich obcí: Litava, Králiky, Riečka, Očová, Hronsek, Šintava, Strelníky). Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií dostal od VEGA grant na projekt: Historické, sociálne a kultúrne premeny Banskej Bystrice. Tento projekt integruje členov viacerých pracovísk fakulty; súčasťou kontrolného mechanizmu sú pravidelné pracovné stretnutia (s publikačnými výstupmi) zainteresovaných autorov pod patronátom Mestského úradu v Banskej Bystrici. Akademické pracoviská Univerzity M. Bela zamerané na históriu spolu s ďalšími podobnými pracoviskami (na Pedagogickej, Katechetickej fakulte sv. Ondreja v Ružomberku, v Kňažskom seminári sv. Františka Xaverského v Badíne) – to je mimoriadny intelektuálny a organizačný potenciál pripravený rozkrývať nové, netradičné horizonty regionálnej hostórie (napr. dejiny cirkevných komunít, dejiny samosprávy, sociálne a kultúrne dejiny komunít, demografický vývoj a pod.), ale aj integrovať, zhodnocovať indície a dôkazy získané regionálnym výskumom inej vednej proveniencie. Regionálna hostória nie je už takou vedou o minulosti, ktorá stavia iba na archívnych prameňoch, nemôže sa viac obmedzovať iba na historické procesy a jednotlivé udalosti, ale musí poznávať a objasňovať aj ich napr. kultúrno-spoločenské, ľudské pozadie (bližšie o tom v ďalšom). Je to ďalej potenciál pripravený kvalifikovane uspokojovať spoločenský dopyt po historických reáliách a vedecko-populárnych publikáciách. Ale a predovšetkým je tento potenciál povolaný zabezpečiť odborno-metodicky generačnú kontinuitu.

Zásahy do krajských a okresných orgánov štátnej územnej správy a tendencie delimitovať a nanovo usporiadať štátnu správu a samosprávu ovplyvnili a ovplyvňujú regionálne inštitúcie rezortu kultúry a vnútra zamerané „na históriu“, pretože aj ony kopírujú územnú organizáciu a sú napojené na štátny rozpočet. Už celé desaťročie pracujú tiež v akomsi provizóriu bez reálnych stabilizačných a rozvojových programov. Kým obmedzenie ich právnej subjektivity intendatúrami a následné ich zrušenie, personálne zmeny po každých voľbách, vnútorné organizačné – štrukturálne pohyby, a pod. neprispievali ku kľudu, k tvorivej aktivite, k ukotveniu v nových spoločenských podmienkach, zatiaľ finančné nedostatky majú taký dopad, že sa obmedzuje ich prevádzka, dokonca ohrozuje holá existencia. Za takejto situácie krajské a okresné múzeá, galérie, archívy utlmujú výskumnú a akvizičnú činnosť, organizovanie odborných a vedeckých podujatí a publikačnú aktivitu.

Neprežil vlastivedný zborník Liptov (Liptovské múzeum v Ružomberku), skončil X. číslom, ktoré vyšlo ešte v r. 1989. Posledné číslo – v poradí IX. s historickou tematikou – zborníka Stredné Slovensko (Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici) vyšlo r. 1990. Vlastivedný zborník Horná Nitra (Hornonitrianske múzeum v Prievidzi) končí XV. číslom vydaným r. 1992. Prežíva (síce na úkor pravidelnosti) Vlastivedný zborník Považia (Považské múzeum v Žiline); posledné XIX. číslo vyšlo r. 1999 a vlastivedný zborník, ktorý vydáva Oravské múzeum v Dolnom Kubíne; jeho XVI. číslo vyšlo r. 1999. Účelové tituly múzeí boli vzácnymi výnimkami (Vlastivedné múzeum vo Zvolene: Z histórie Župy XVIII. so sídlom vo Zvolene 1923-1928 – vyšlo r. 1993; Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote: Hajnáčka, 1998).

V oblasti regionálnej histórie sa sľubne začala prezentovať Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici zorganizovaním celoslovenského vedeckého seminára r. 1997 k 140. výročiu narodenia miestneho historika Emila Jurkovicha (zborník vyšiel r. 1999) a vydaním výberu z jeho tvorby (Príbehy z minulosti Banskej Bystrice I. a II. diel – 1997).

V stredoslovenskom regióne po novembri 1989 regionálna história doslova vtrhla do spoločenského života zásluhou miestnej samosprávy (a jej inštitúcií) a miestnych spoločenských subjektov (miestnych odborov MS, cirkevných zborov, občianskych záujmových združení, a pod.). Samosprávne orgány už v r. 1990 iniciovali napr. premenúvanie ulíc a námestí. Revolučná eufória (podfarbená už novými politickými stranami) sa preliala nielen cez názvy súvisiace s totalitným režimom, ale aj také, ktoré dokumentovali historické jadro, architektonický a sídlištný vývoj mesta, rôzne (už neexistujúce) kedysi významné historické reálie v infraštruktúre, a pod. Osobnosti veľkej politiky nahradili mená viac-či menej významných rodákov, občanov zaslúžilých o mesto – čo najmä v národnostne zmiešaných mestách prinášalo nemálo napätia. Mestské samosprávy mali záujem o úpravu, o návrat k historickým symbolom, o historické pečate, administratívne ceremoniály – obecné zastupiteľstvá, o erby, vlajky, insígnie. Obnovujú sa rôzne historické spoločenské zvyklosti (napr. historické sprievody pri vybraných príležitostiach: „Salamandrový“ v Banskej Štiavnici). Radvanský jarmok už nie je výnimkou – niet mesta s bývalým trhovým právom bez tradičných jarmokov, bez prezentácie miestnych historických remesiel a domáckej výroby. Občania si slávnostne, cirkevne, pracovne, kultúrou a športom pripomínajú historické výročia (napr. od prvej písomnej zmienky, od udelenia privilégií, od prijatia reformácie, od oslobodenia v r. 1944-45) a životné jubileá svojich významných osobností. V historických objektoch (na hradoch, v zámkoch) sú konkrétne a názorné návraty do života bývalých majiteľov. V opustených domoch v obciach sa sústreďujú hmotné svedectvá života predkov. Existujú občianske iniciatívy na údržbu hrobov, pomníkov, pamätníkov, historických umeleckých pamiatok,… Históriou sa s obľubou zaštíťujú aj rôzne hospodárske činnosti (vinobranie, ryžovanie zlata), spoločenské udalosti, folklórne a rôzne umelecké produkcie, športové a turistické podujatia. Pri týchto aktivitách sa objavujú aj prešľapy (napr. v Utekáči pripomienka nepravého jubilea sklárne, v Riečke výročie prvej písomnej zmienky; v Tornali chceli nevýznamnej zrážke honvédov s cisárskym vojskom r. 1849 postaviť víťazný pomník); do správnej stopy by mala naviesť veľmi citlivo odborná historická pravdivosť (s rozhorčením prijali obyvatelia Bzenice, ktorí na vlastné náklady a „vlastnoručne“ pripravili pamätnú izbu A. Kmeťovi, výpad v tlači, že v expozícii nerešpektovali diskutabilné výhrady autora článku o mieste Kmeťovho rodného domu). . Treba uviesť, že tieto pripomenutia miestnej histórie sú informačne podnetné pre účastníkov a miestnu komunitu, že zasahujú historické povedomie, sú cezčasovým premostením súčasnej populácie s mravným a kultúrnym dedičstvom po vlastných predkoch, že sú putom spolupatričnosti a motívom zodpovednosti pred vlastnými potomkami.

Regionálna história je doslova žolíkom („zasúva“ sa podľa potreby) v diskusiách, návrhoch a zdôvodneniach nového územno-správneho členenia Slovenska. Koketuje sa dokonca s historickými názvami budúcich vyšších samosprávnych celkov. Isteže historické poznanie je cenné a môže byť aj motivujúcim poznaním, ale rozhodujúce sú možnosti a potreby organizácie a riadenia spoločnosti v jednotlivých regiónoch; bývalé determinanty napr. župného zriadenia a členenia v modernej industriálnej spoločnosti nemajú bývalú valoritu.

K trvalým hodnotám mimoriadneho a nevšedného záujmu o regionálnu históriu na strednom Slovensku patrí knižná produkcia. Ide doslova o žatvu, ktorá si pri finančných, hospodárskych a sociálnych problémoch najfrekventovanejších vydavateľov – obecných a mestských samospráv – zasluhuje uznanie, úctu a obdiv. Konštatovanie o knižnej žatve by mala potvrdiť príloha: zoznam knižnej produkcie za posledných päť – desať rokov s bibliografickým záznamom o každom titule. V súčasných podmienkach to vyžaduje „terénny výskum“, alebo mať v okresoch zodpovedných informátorov, ktorí sa sami o produkciu z regionálnej histórie zaujímajú. Existujúce inštitúcie zodpovedné za monitoring knižnej produkcie sú v permanentných organizačných zmenách (okresné a krajské knižnice, štátne vedecké knižnice). Napriek moderným informačným zdrojom, počítačovej technike nie sú schopné všetko vyčerpávajúco zaregistrovať, promptnejšie spracúvať (napr. Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici vydala bibliografiu periodík v bývalom Stredoslovenskom kraji len do r. 1993!), ani selektívne reagovať podľa dopytu. Príčina je všeobecné známa. Padol monopol na vydávanie regionálnej historickej produkcie (mala ho Osveta v Martine, prípadne ďalšie štátnymi orgánmi povolené vydavateľstvá; knižná produkcia podliehala schvaľovaniu). Súdiac podľa množstva vydavateľov, ide asi o lukratívnu činnosť. (Zaregistrovali sme aj komplexné teamy, ktoré obecným úradom zabezpečovali publikácie od ich napísania, dodania názorného materiálu – až po vytlačenie!). Vydavatelia buď nepoznajú povinnosť, alebo vedome nezasielajú povinné výtlačky. Sú to spravidla účelové, nepredajné publikácie a objednávatelia ich neposkytujú zrovna knižniciam, múzeám, archívom – a tie pri nedostatku peňazí uprednostňujú čítanejšiu a potrebnejšiu literatúru. Samotné regionálne inštitúcie sa nevyznačujú aktívnym monitoringom, ani cieľavedomosťou a dôslednosťou pri získavaní regionálnej historickej produkcie. Treba priznať, že katedra histórie Fakulty humanitných vied UMB, hoci má možnosti a spôsoby ako byť na pulze knižnej produkcie, sa „spolieha“ na náhodu, nemá a ani osobitne nevedie knižnicu napr. regionálnych monografií, čo jej ako deklarovanému centru regionalizmu neslúži ku cti.

Tradičnou formou, tešiacou sa najväčšiemu záujmu aj v súčasnosti, sú vlastivedné monografie obcí a miest. Ich hlavnou zložkou je práve regionálna história (veď aj state uverejnené v kapitole: súčasnosť sú vlastne bezprostrednou históriou). V porovnaní s predchádzajúcim obdobím dominujú monografie obcí. Na ilustráciu aspoň niekoľko informácií z podkladov Krajskej knižnice vo Zvolene, a to z bývalého Zvolenského okresu (je predpoklad, že ide o úplnejšiu evidenciu). Za r. 1922 – 1999 vydalo svoje monografie 21 obcí okresu (1992 – Tŕnie; 1993 – Zvolenská Slatina; 1994 – Dobrá Niva, Zolná; 1995 – Bzovík, Cerovo, Čabradský Vrbovok, Dubové, Lišov, Litava, Senohrad; 1996 – Čekovce, Devičie, Drieňovo, Hontianske Nemce, Krnišov, Medovarce, Pliešovce; 1997 – Budča, Môťová; 1999 – Očová). Zo zaostávajúceho okresu v tejto produkcii – z Veľkého Krtíša je v knižnici bibliograficky spracovaných napr. za r. 1997 päť monografií obcí (Čebovce, Glabušovce, Pôtor, Vieska, Zombor).

Zo „spoľahlivosti a úplnosti“ bibliografických údajov pochádzajúcich od takej kompetentnej inštitúcie akou je krajská knižnica usvedčuje fakt, že o meste svojho pôsobenia – Zvolene evidujú informačný materiál (za 7,50 Sk) k 750. výročiu obnovy mestských práv z r. 1993, ale nevykazuje naozaj monumentálnu publikáciu o Zvolene (Zvolen – monografia k 750. výročiu obnovenia mestských práv, vydal Mestský úrad, 1993, str. 376), ani satelitnú (z r. 1998) vydanú pre čitateľskú pospolitosť. Väčšina stredoslovenských miest dostala monografiu v predchádzajúcom období; tie najstaršie boli skromnejšie (napr. Banská Bystrica – Zborník prác k 700. výročiu založenia, 1995; Brezno – 700-ročné, 1965), tie z posledných dvoch decénií komunizmu názorným a technickým vybavením reprezentatívne. V súčasnosti je väčšina miest insolventná (na náklady mestského úradu vyšla monografia Veľkého Krtíša – 1997, Tornale – , Jelšavy – 1998, Sliača – 1999). Mestá majú vážne ekonomické a sociálne problémy, prežívajú hlboké vnútorné premeny, mení sa ich spoločensko-politické postavenie, preberajú nové kompetencie ( v oblasti školstva, kultúry, zdravotníctva)…, všetko to sú vážne procesy zakladajúce síce ich novú budúcnosť, ale nateraz je to ešte bez dôkazového materiálu, zrelého napr. na knižné spracovanie. Takže je na knižnom trhu, alebo inak k dostaniu málo nových monografií miest, aj to sú väčšinou fotodokumentačné, komerčné a propagačné, pochádzajúce z editorského záujmu rôznych miestnych subjektov (Martin – 1993, 1999; Krupina, Detva – 1995; Dudince – 1996; Žilina – 1997; Považská Bystrica, Prievidza, Kysucké Nové Mesto – 1998; Turzovka – 1999). Osobitnú zmienku zasluhujú publikácie „druhej generácie“ – mestá na starých pohľadniciach (Banská Bystrica – 1993, Lučenec – 1997 a v dokumentoch (Lučenec 1997; ide o súbor písomných prameňov, v ktorých sa mesto spomína a prameňov miestnej proveniencie dokumentujúcich riadenie a správu mesta, hospodársky, kultúrny a športový život).

Úroveň týchto vlastivedných monografií je rôzna. Limituje ju autor (autorský kolektív), zostavovateľ a vedecký redaktor (ak existuje), ako aj množstvo, druhy a hodnota informácií. Autormi súčasných monografií sú väčšinou profesionálni historici, popredné miesto zaujímajú archívni a zamestnanci múzeí. Najväčším nepriateľom kvality monografií je čas. Monografie, ktoré sú výsledkom dlhodobej, cieľavedomej práce v oblasti základného výskumu sú výnimkou (L. Sokolovský: Stručné dejiny Malohontu – 1997, I. Gaál: Dejiny Tornale v r. 1848-1948, D. Dubovský: Z histórie revúcej a ochotníckeho divadla, 1996). Pripravené rukopisy spravidla neprechádzajú ani oponentúrou – hodnotiacim kritériom je spokojnosť objednávateľa. Záujem je predovšetkým o vedecko-populárne práce (bez poznámkového aparátu, odkazov na pramene a literatúru) a práce fotodokumentačné (tie sú časovo nenáročné a najpriechodnejšie) s úvodným zhrňujúcim výkladovým textom.

Do súčasnosti sa vyvinul istý model vlastivednej monografie, ktorý – hoci je obsahovo pestrý – má svoju logiku. Pri kolektívnom autorstve a absencii integrujúceho „rukopisu“ historika má úskalia v tom, že príspevky z iných vlastivedných oblastí vyznievajú „rezortne“. Prvou časťou takéhoto štandardného modelu je geológia, zemepis a prírodopis „regiónu“ (= chotára, respektíve širšieho prostredia; flóra, fauna a iné prírodné danosti sú len výnimočne regionálne, miestne). V poslednom období sa do tejto schémy vnášajú aj ekologické problémy, krajinotvorba, ochrana životného prostredia, turistické trasy a náučné chodníky, a pod. Tieto pasáže sú obohatením každej publikácie a ak sú odľahčené od prílišnej odbornosti, sú istotne zaujímavé aj pre bežného čitateľa. Tieto prírodné danosti vo vlastivednej publikácii majú špecifické poslanie: prezentovať prírodný potenciál ako konštantnú, nezbytnú podmienku pre život človeka, ľudskej komunity. Toto by malo byť metodologickým princípom, ktorý posúva príspevky z geológie, geografie, botaniky, zoológie do „obrazu“ regiónu ako ľudského fenoménu, predmetu vlastivednej publikácie a robí ich kompatibilnými napr. s výkladom histórie obyvateľstva regiónu, najmä ak jeho autor – historik – dokáže prezentovať spôsob a mieru zhodnocovania prírodného prostredia, vytvárania životných potrieb a vôbec spoločenských hodnôt jednotlivými generáciami. To ako do prírodného prostredia „vstupoval“ človek – to je už história napr. miestneho poľnohospodárstva, pastierstva, dobytkárstva, baníctva, ťažby nerudných surovín, miestnej domáckej výroby a remesiel… A to je zapísané aj do chotárnych názvov (napr. „Klčoviská“, „Rúbaniská“, „Uhliská“, „Trosky“ – ale aj „Močialá“, „Mláky“, „Blatá“ – po meliorácii niet po ich ani stopy; „Viničky“ – už desaťročia sa na okolí nepestuje hrozno; „Konopnice“, „Kapustnice“, …), do hmotnej a duchovnej kultúry regiónu. Prírodné prostredie, do ktorého sa súčasná populácia narodila, je zároveň kultúrnym dedičstvom vytvoreným a zanechaným predkami. Na stránky vlastivednej monografie sa priam pýtajú katastrálne mapy, etymologické slovníčky. Jednotlivé sídlištné komunity sa nevyvíjali autonómne, ale v komunikácii so svojím širším spoločenským prostredím (laznícke osídlenie, správne centrum, trhové miesto, obchodné trasy, …) V rôznych historických konšteláciách (napr. pri „zahusťovaní“ sídlištnej mapy, v období vojenských ťažení, pri stavbe moderných komunikácií, industrializácii…) geografický reliéf a geografická pozícia bola „dejinotvorným“ činiteľom, pretože sa podpisovala na historických procesoch, udalostiach. Slovný výklad bez fixácie do priestorového „videnia“ – bez dynamickej historickej mapy – nemá kvalitu objektívnej informácie, nemotivuje čitateľa k historickému mysleniu, skôr mu podsúva ahistorizmus.

S výnimkou propagačných materiálov (napr. pre turistiku a cudzinecký ruch, kde je história pripomenutá len hmotnými artefaktmi, sakrálnymi stavbami, pamätníkmi, a pod.) a vlastivedných monografií vydávaných kvôli národopisným zvláštnostiam (Hrochoť – Vrchárske srdce Podpoľania – 1997, Heľpa – 1999) v ostatných monografiách dominuje história – tá pradávna, dávna i nedávna (zvaná ako súčasnosť). V textovej časti a v príslušnom komparze prevláda mozaika historických faktov, popisy politických, hospodárskych, sociálnych, náboženských, kultúrnych, a podobných daností a procesov a nechýbajú ani významní „rodáci“. Nie sú to vždy tie pravé dejinno-tvorné elementy; veď napr. niektoré udalosti sa v mieste (regióne) udiali iba náhodne, o obec (mesto, región) sa iba obtreli s dopadom, ktorý sa viac predpokladá ako dokladá. V súčasnosti (a pre budúcnosť) ne namieste otázka, čo je vlastne regionálna história. Moderné historiografické trendy sa neorientujú na jednotlivé udalosti, ale uprednostňujú morálne, kultúrne, duchovné a politické hodnoty, ktoré preveril čas. Preto ani regionálna história sa nemôže vyčerpávať a zotrvávať na drobnokresbe, na historickom exteriéri modelovanom predovšetkým politickými udalosťami. Jej úlohou je (a bude) predstaviť súčasnej populácii (potomkom) jedinečnosť miestneho historického dedičstva a jeho tvorcov – nositeľov. To znamená orientovať sa popri už spomenutom prírodnom potenciáli na materiálnu a duchovnú kultúru (etnológiu), ktorú má svojráznu každá obec (mesto, región), pretože bez nej neexistovala žiadna ľudská komunita a na „interné“ dejiny obce (mesta, regiónu), ktoré sú rozhodujúce, najvlastnejšie a ktoré má každá obec (mesto, región) – i taká, v ktorej sa nič „historického“ neudialo. Za najväčší odkaz – za najcennejšie historické dedičstvo treba uznať fakt, že obec (mesto), jej vznik, v nej rozvinutá napr. ekonomika, organizácia spoločenstva napr. na báze samosprávy a vrchnostenskej správy – to malo nielen súdobú logiku, ale prežilo stáročia, všetky nepohody a križovatky dejín a na tom sa podieľala predovšetkým reprodukcia populácie, pretože obec, mesto bolo v minulosti odkázané predovšetkým na vlastné zdroje. Dejiny obcí (miest) treba rozhodne touto cestou humanizovať. Treba rozvíjať netradičné demografické bádanie. História je o ľuďoch, o populáciách, o ich počte, štruktúre, parametroch prirodzeného pohybu, migrácii, a pod. Miestna populácia je signifikantným seizmografom životných podmienok sociálnej, zdravotnej, kultúrnej úrovne), indikátorom zmien, vývoja, pokroku. V uvedených súvislostiach je pozoruhodná vlastivedná monografia oravskej obce Liesek (Liesek – 1558-1998; vyšla r. 1998). Jej autorom (na metodickej kompatibilite sa dalo ešte popracovať!) sa podarilo odokryť vnútorné, nosné historické fenomény obce.

K duchovnej kultúre patrí aj miestna historická „pamäť“, historické vedomie. To sa tradovalo ústnym podaním, ale aj zafixovalo napr. do miestnych kroník (obecnej, školskej, cirkevnej, a pod.) a dostalo sa do populárnej, ale aj odbornej literatúry. Rôzne poznatky sa viažu napr. k času, spôsobu, charakteru prvotného osídlenia, k niektorým lokalitám v obci (mesta) a chotári, k prítomnosti historických osobností, a pod. Historický výskum neraz preukáže, že ide o transfer cez priestor a čas, o nepodložené mýty, ktoré konfrontáciou s historickými prameňmi treba zregulovať a tým ukončiť ich mechanické prepisovanie, prípadne posúvanie do roviny historickej pravdy. Je aj iná, ale politicky diferencovaná zložka miestnej pamäti na roky, obdobia prežité súčasnou populáciou, dokonca fyzické stretanie sa autora s predstaviteľmi, či potomkami napr. totalitných režimov. Vyhýbanie sa stretom nepridáva na dôvere a autorite historickej vede. Ide skôr o jedinečnú príležitosť ukázať dimenzie spoločenského vývoja (napr. konjunktúru poľnohospodárstva za Slovenskej republiky versus povinné dodávky, lístkový systém, čierny obchod; národnú slobodu versus obmedzovanie demokratických práv, demontáž demokratických mechanizmov – vládny komisár, postavenie HSĽS, HG…) a zvádzať boj o spoločenské historické vedomie registráciou, analýzou a konfrontáciou miestnych všeobecne známych daností so skutočnými hodnotami spoločenského bytia a vývoja.

 

Ako to bude.

Regionálna história nie je odsúdená na zánik ani v budúcnosti, pretože nezaniknú príčiny, dôvody, ktoré ju budú revitalizovať. Predsa ľuďom je daná zvedavosť, túha po poznávaní – a to aj minulosti. V historickom poznávaní neexistuje ani stav vyčerpanosti, ani konečné pravdy. Naše archívy tezaurujú toľko a takých informácií, ktorých sa ešte nedotkla ani ruka, ani um bádateľa. Treba len veriť, že tieto inštitúcie budú ústretovejšie pri poskytovaní bádateľských možností, a to na úrovni multimediálneho veku. Súčasná populácia i budúce generácie budú mať záujem o minulosť, pokiaľ ich ona dokáže osloviť. Výzvou súčasnosti je odokrývať tie hodnoty historického dedičstva, ktoré sú aktuálne a uznávané, a to je pole v oblasti regionálneho bádania len s prvými brázdami. Už súčasný stav regionálnej histórie je ďalej zrelý na tvorbu moderných publikácií tretej generácie, ako sú encyklopédie regionálnych dejín (dejín miest), biografické slovníky (pozoruhodný pokus s Osobnosťami Novohradu – 1995 je znehodnotený nekoncepčnosťou, bezbrehosťou), historické slovníky (po vzore napr. Slovník obcí Banskobystrického okresu, 1968). A nakoniec: súčasnosť i budúcnosť bude nezvratne minulosťou; plynulý čas nepretržite generuje históriu ako objekt poznávania a spoločenského záujmu.

Regionálna história má perspektívy ako pedagogický fenomén, a to v dvoch nosných sférach. Pevne zakotvila na katedrách histórie vysokých škôl. Odtiaľto má tri výstupy: 1/ vo forme výskumnej, následne publikačnej činnosti pre odbornú a širokú verejnosť (v slovenských dejinách) je veľa problémov, ktoré sa dajú zvládnuť iba regionálne!); 2/ obohacuje nezastupiteľnými informáciami vysokoškolský pedagogický proces (prednášky, cvičenia), pretože odokrýva historické deje v najkonkrétnejšej možnej podobe, a tým vyrovnáva rámcové, schematické, didakticky málo produktívne prezentovanie vývoja a naviac obohacuje metodické a metodologické zručnosti; 3/ skvalitňuje prípravu poslucháčov pre bádateľskú, ale najmä pedagogickú činnosť, ktorá bude životným poslaním väčšiny absolventov. Tou druhou sférou sú základné, ale najmä stredné školy, kde nadobudne (treba veriť) regionálna história mimoriadne poslanie. Autori učebných programov pre stredné školy, učebníc a metodického materiálu, ale ani vyučujúci nereagujú náležito na nové aktuálne trendy súvisiace s našimi integračnými procesmi. Vyučovanie dejepisu v Európskej únii je orientované na spoločné historické dedičstvo, jeho nadčasové, nadregionálne a nadnárodné hodnoty ako stavebné kamene historického povedomia dorastajúcej populácie. V takomto kontexte strácajú politicky ponímané národné dejiny svoje prioritné postavenie a o vstup do vyučovacieho procesu sa hlási práve regionálna história. V kontexte s modernými treniami treba si napr. položiť otázku, v čom sú pre Slovensko a Slovákov historické hodnoty napr. stredovekého Uhorska (Habsburskej monarchie, ČSR,…). Odpoveď na takúto otázku navodí úplne inú štruktúru učiva, ktorá vytvára priestor práve pre regionálnu históriu. Historickou hodnotou Uhorského štátu je napr. zaplnenie sídlištnej mapy Slovenska a stabilizácia sídlištnej štruktúry, čo bolo základnou podmienkou spoločenského života a vývoja. Nič nie je povolanejšie na podloženie tohoto záveru ako história osídľovania príslušného regiónu. Ak za takúto hodnotu považujeme udomácnenie sa feudálnych majetkovo-právnych vzťahov a mestských komunít – práve na histórii regiónu možno ukázať ako sa delimitovali jednotlivé hradné panstvá, cirkevný a majetok miest. A takto možno (a bude treba) rozmieňať historické hodnoty Uhorska napr. ako kresťanského štátu, štátu multietnického, multikonfesijného, a pod. Regionálna história nie je iba historiografia. Je to spoločensky rozkošatený skoro všadeprítomný kultúrny fenomén, ktorého mozgom a nervovou sústavou by mala byť (a zostať) práve kvalifikovaná, moderná historiografia, aj ako motív a zdroj moderného občianskeho povedomia a prínos miest, obcí a regiónov do medzinárodnej spolupráce.

Zdroj: www.fhv.umb.sk/app/cmsFile.php?disposition=a&ID=1660

Categories: Články | Komentáre vypnuté na Regionálna história nie je iba historiografia

O skúsenostiach s písaním histórie obce

Zdroj: www.nocka.sk

Článok z roku 2001

Do redakcie NO z času na čas prichádzajú listy (zriedkavejšie príspevky), ktoré súvisia s problematikou miestnych kroník (stáva sa, že dostaneme aj knižne vydané kroniky a tie sa usilujeme zrecenzovať, ak sa na to nájde vhodný posudzovateľ). Svojho času sme vydávali (ešte ako súčasť dvojtýždenníka) samostatnú prílohu Slovenská kronika (na ňu sa viazala rovnomenná celoslovenská súťaž v tvorbe kroník). Bolo to pred reštrukturalizáciou Národnej osvety na mesačník, ktorú bolo treba uskutočniť v dôsledku krátenia prostriedkov v rezorte kultúry, ktoré sa dotklo aj vydávania nášho časopisu.

Uvedomujeme si, že vyššie uvedenej problematike, ktorá je trvalo aktuálna, sa na Slovensku nevenuje nijaké iné periodikum, lenže aj my môžeme sa jej venovať len príležitostne. Potencionálnym autorom odkazujeme, že by si mali – ak majú možnosť (napr. v knižniciach) – preštudovať si všetky prílohy Slovenskej kroniky, ktoré sme publikovali vo viacerých ročníkoch na prelome 2. a 3. tisícročia. Nájdu tam mnohé metodické, dokumentárne materiály, poznatky a inštrukcie, ktoré ich zaujímajú. Zároveň kronikárov upozorňujeme, že pokračovanie súťaže Slovenská kronika pripravujeme v spolupráci s viacerými odbornými garantmi a že vás o ňom budeme informovať na konci tohto roka.
List Ing. Stanislava Kubiša, CSc., sme sa rozhodli publikovať ako príspevok, keďže nastolenou problematikou i svojím riešením postupov podstatne prekračuje to, čo obsahujú bežné listy. Aj s ohľadom na aktivity, ktoré v minulosti vyvíjala redakcia Národnej osvety a ktoré pripravuje, privítame širšiu diskusiu, a to nielen na stránkach nášho časopisu, ale aj zo strany viacerých odborne kompetentných inštitúcií a individuálnych odborníkov – najmä z oblasti histórie, archívnictva, múzejníctva, knihovedy, ale aj literatúry.

K tomu, čo sme naznačili, pripájame redakčné poznámky uvedené v závere príspevku.

Redakcia
V roku 2001 oslávila naša obec Kátlovce 600. výročie prvej písomnej zmienky. Hoci nie som kvalifikovaný poskytovať rád o písaní regionálnej histórie, dovolím si uviesť niekoľko osobných poznatkov, ktoré som nadobudol pri písaní monografie rodnej obce. Na základe informácií z odborných časopisov poznám názory profesionálnych historikov na vydané monografie obcí. “Regionálne dejiny sú dôležitou súčasťou aj našich dejín, slovenských dejín. Práce s touto tematikou sú však nevyvážené a nepokrývajú celé Slovensko. Voľakedy, v časoch prvej republiky, sa do tohto výskumu zapájali učitelia. Aj dnes by sme v každom regióne potrebovali ľudí, ktorí by v spolupráci s vlastivedným oblastným múzeom alebo archívom boli schopní zapojiť sa do riešenia tohto problému. Je to jedna z kľúčových úloh slovenskej historiografie.” Toľko názor renomovaného historika PhDr. Dušana Kováča, DrSc. (Historická revue XI, č. 7/2000, s. 1). Existujú aj iné príspevky, ktoré sú k monografiám obcí často veľmi kritické. Kritika dopadá najmä na hlavu autorov – amatérov. Najčastejšie sa im vyčíta nevyváženosť, nepresnosť, neúplnosť a povrchnosť. S uvedeným názorom sa dá súhlasiť, ale existuje veľa nezodpovedaných otázok na tému, či sú už vo všeobecnosti vytvorené vhodné podmienky na písanie takýchto monografií. Moje skúsenosti ukazujú, že aj profesionáli (profesionálni historici, vydavateľstvá…) veľa dlhujú “obecnej pospolitosti”, ktorá sa zaujíma o históriu. Je nesporné, že od roku 1989 sa veľa zmenilo (k lepšiemu) – myslím na vydávanie časopisov Historická revue, História, rozličné výberové bibliografie, lexikóny, Kroniku Slovenska, Pramene k dejinám Slovenska a pod. Napriek tomu podmienky na písanie dobrých monografií obcí aj pre zanietených regionálnych nadšencov, ale aj profesionálov, sú veľmi ťažké. Pre úplnosť uvediem svoje poznatky o stave a podmienkach na štúdium regionálnej histórie.

Podnet na napísanie tohto príspevku sa zrodil už v priebehu hľadania informácií o histórii našej obce. Prepáčte, že začnem tak trochu profilom “vedúceho autorského kolektívu” monografie Kátlovce 1401 – 2001. Som pôvodným povolaním strojný inžinier, ale súbežne s technikou som sa celý život zaujímal o históriu (pravda, skôr encyklopedicky). No ani vo sne by mi nezišlo na um, že budem niekedy zostavovateľom histórie svojej rodnej obce. Pravidelné sledovanie Knižnej revue, a to rubriky Dejiny slovenských regiónov a miest, poskytovalo veľa informácií o tom, koľko obcí na Slovensku si vydáva publikácie o histórii svojej obce. Tak ako sa približovalo 600-té výročie prvej písomnej zmienky o našej obci, mal som bližšie nedefinovaný pocit, že treba s tým niečo robiť. Kládol som si otázky: Kto to spracuje? Kto to vydá? Vedel som, že to výročie bude v roku 2001. Pre úplnosť uvádzam, že Kátlovce sú stredne veľká obec, má asi 1 070 obyvateľov, nachádza sa 16 km na sever od Trnavy. Nijakého historika pôvodom z Kátloviec nemáme, tak som sa rozhodol (asi na prelome rokov 1996 – 1997), že sa do toho pustím sám a nájdem pomocnú ruku aj u profesionálov, čo sa nakoniec aj stalo. Zo začiatku som si myslel, že bude dobré, keď susedná obec – Dechtice – túto oslavu absolvuje skôr (1258 – 1998), a tým budem mať uľahčenú prácu najmä v oblasti cirkevných dejín, pretože Kátlovce boli dlhé roky filiálka Dechtíc, ale aj stáročnej spoločnej histórie pod správou hradu Dobrá Voda a notariátu v Dechticiach. Žiaľ, moje očakávanie sa nenaplnilo, monografia Dechtíc zatiaľ nevyšla. Priznám sa, že “pionierske budovanie informačnej databanky” o malej obci, ktorá nebola do “veľkej histórie” niečím významne zapísaná, bolo pre mňa, amatéra (bez znalosti latinčiny, maďarčiny a ďalšej odbornej výbavy), veľkým dobrodružstvom. Problémom nebola len oblasť staršej histórie. Svoje poznatky a skúsenosti z hľadania podkladov a štúdia literatúry pre monografiu obce zhrniem do nasledujúcich bodov:

  1. Absencia miestnych registrov v publikáciách. Ako príklady uvediem len niekoľko publikácii: Slovenský biografický slovník (SBS) I. – VI. zväzok, vyd. Matica slovenská 1986 – 1994. O aký veľký problém v danom prípade ide, svedčí fakt, že z 12 630 životopisných hesiel v SBS bolo len 5 osobností, ktoré bolo možné spojiť s obcou Kátlovce! Týmto si dovolím apelovať na autorský kolektív, ktorý začal vydávať novú, 8-zväzkovú sériu Biografického lexikónu Slovenska (Slovenská národná knižnica v Martine), aby nezabudol na miestny register! Vojenské dejiny Slovenska (Ministerstvo obrany SR, 1993 – 1996) časti 1, 2, 3, 4… Či všetky bitky, vojnové operácie sa neodohrávali v určitom čase a na určitom mieste? Doposiaľ vydané zväzky sú tiež bez miestneho registra! Podobne dopadli aj ďalšie významné edičné činy: Lexikón katolíckych osobností… (Lúč 2000), Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a Slovenská národná knižnica) atď., kde tiež chýba miestny register. (Mám aj ďalšie kritické pripomienky na adresu profesionálov alebo zainteresovaných inštitúcií, na ktoré tu však nie je dostatok miesta.)
  2. Podľa mojich informácií – okrem spomínanej kritiky na adresu obecných monografií – neprebehla nijaká diskusia na tému: Ako by mala takáto monografia obce vyzerať, čo by tam nemalo chýbať, prípadne, ako by sa malo pri jej spracovaní postupovať. Som si vedomý, že nemožno napísať “univerzálnu kuchárku” na písanie takejto monografie, ale bolo by vhodné vypracovať aspoň rámcový obsah takej monografie. Vychádzam z toho, že takmer každá vysoká škola, ba aj iniciatívnejšia katedra vydáva pre študentov metodické pokyny (odporúčania), ako sa má písať diplomová práca. V tejto súvislosti ako začínajúci kronikár oceňujem príručku L. Jasenáka: Príručka kronikára (Matica slovenská 1995).
  3. Pretože doteraz vývoj, a to konštatujú hlavne profesionálni historici, je v oblasti regionálnej histórie živelný, treba urobiť akúsi “inventúru” súčasného stavu. Nadväzujem na citovaný príspevok historika D. Kováča a dovolím si navrhnúť námet (pre Národné osvetové centrum, Historický ústav SAV?), aby sa táto “inventúra” vykonala v spolupráci s vlastivednými oblastnými múzeami alebo archívmi! Vypracovaná výberová bibliografia doteraz vydaných monografií obcí v jednotlivých okresoch by tvorila základnú štatistickú informáciu o počte a najmä pokrytí regiónov (okresov).
  4. Okrem získania štatistického prehľadu o doteraz vydaných monografiách obcí v regionálnych múzeách (archívoch) bolo by potrebné posúdenie ich obsahu a úrovne. Uvedený rozbor by mohol slúžiť ako podklad na diskusiu, ako by mala taká monografia obcí vyzerať.
  5. Už samotné zverejnenie takého zoznamu obcí (po okresoch), ktoré majú už vydanú monografiu, by mohlo byť podnetom pre ďalšie obce, aby sa usilovali o vydanie svojej monografie. Tu vychádzam zo zdravej ctižiadosti obyvateľov obcí (vedenia obcí), ktoré by sa radi pochválili čímkoľvek, čo reprezentuje ich obec. Pri našej 600-ročnej oslave som mal veľmi dobrý pocit z toho, ako pozvaní hostia z iných okolitých obcí, ktorých obce sú z historického alebo iných hľadísk významnejšie ako naša obec, oceňovali tento počin a pritom ľutovali, že sa im zatiaľ také čosi nepodarilo.
  6. Chýbajú podrobnejšie informácie o šľachtických rodoch. V histórii našej obce sa vyskytli mená Žofia Grabowská (či Grawobská), rodina Pencezsovcov a iné, ktoré sa mi nepodarilo nikde objaviť.
  7. Vo “veľkých dejinách” chýbajú podrobnejšie dejiny majerského hospodárenia (najlepšie po jednotlivých pastvách). Je zaujímavé, že aj najnovšie skriptum PU v Nitre (Dejiny poľnohospodárstva na Slovensku; 2001), tejto problematike nevenuje takmer žiadnu pozornosť.

Verím, že práve časopis Národná osveta je ten pravý adresát, kde môžem uviesť poznatky z “mojej exkurzie” do histórie rodnej obce. Možno by bolo vhodné, aby práve vaša redakcia vyvolala takúto diskusiu na tému: regionálna história a jej spracovanie.

P. S.: Nakoniec ešte jeden dodatok – neviem ako je časopis Národná osveta známy v obciach na Slovensku, no ja som ho nikde nevidel v predaji a na našom okresnom úrade o ňom nemali žiadne informácie. Mám taký pocit, že by ste sa mali viac propagovať. Možno by bolo vhodné zorganizovať prieskum súčasného stavu v oblasti “obecných kroník”. Vypracovať formulár a zaslať na OÚ po celom Slovensku s cieľom zistiť, koľko obcí si vedie kroniku, odkedy…, teda vykonať inventúru súčasného stavu (analogický ako pri monografiách). Pri tej príležitosti by ste mohli propagovať svoj časopis. A zároveň vydať monotematické (propagačné?) číslo o problematike obecných kroník (možno aj v nadväznosti na vašu prílohu Slovenská kronika 1/98).

Ostávam s pozdravom, váš nový priaznivec a čitateľ. Ing. Stanislav Kubiš, CSc.

Poznámky redakcie k príspevku:

K bodu 1.:
Ťažko očakávať, že by autori slovníkov vo vzťahu k heslám robili aj registre miest. Boli by to akési registre registrov, ktoré by mimoriadne komplikovali a predlžovali práce a zároveň zväčšovali rozsah publikácií. V podstate teda niet inej cesty – ako slovníky študovať (teda aj Biografický lexikón Slovenska). Napriek tomu sa pripájame k upozorneniu na túto problematiku, ktorou by sa mohli zaoberať najmä odborné inštitúcie vydávajúce rozsiahlejšie historické diela, pretože sú na to kapacitne i personálne pripravenejšie aj jednotliví autori. Tak najmä dejiny (vrátane vojenských) by rozhodne mali mať menný a zemepisný register. Ak nemajú, ide o nekorektnosť autorov a vydavateľa.

K bodu 2.:
Miesto diskusie by mohla byť užitočnejšia séria príspevkov na uvedenú tému. (Napokon príručku L. Jasenáka poznáte.) Príspevky o metodike tvorby monografií sme vydali na stránkach spomínanej prílohy Slovenská kronika.
Mnoho sa dá naučiť pri štúdiu a rozbore doteraz vydaných dobrých monografiách o mestách a obciach.

K bodu 3.:
Výberová bibliografia by bola veľmi zaujímavá a užitočná. No jej vytvorenie by určite trvalo viac rokov (NOC sa tomu nemôže venovať. Možno Katedra knihovníctva?). Redakcia uverejnila v spomínanej prílohe súpis prihlásených prác v rámci jednotlivých ročníkov súťaže Slovenská kronika, ktoré upozorňujú aspoň na časť vznikajúcich monografií. Čiastočne túto možnosť poskytujú aj registre knižníc a ich, žiaľ, často ešte len budované elektronické systémy o knižných jednotkách.

K bodu 4.:
Ide o diskusiu, ktorá súčasnosti prebieha takmer iba prostredníctvom recenzií. Redakcia Národnej osvety uverejňuje v časopise i vo svojej prílohe pre tradičnú ľudovú kultúru Tradícia a súčasnosť, ako sme už spomínali, recenzie jednotlivých kníh a anotácie o nich. Priestor a obsiahlejšie zameranie časopisu však, žiaľ, nedovoľuje venovať sa tejto problematika v dostatočnej šírke. Je to však úloha aj mnohých iných médií a odborných inštitúcií.

K bodu 4. a 5.:
Pripomienky odporúčame pozorne preštudovať odborníkom resp. zástupcom odborných inštitúcií z oblasti genealógie (rodopis, štúdium rodov), histórie, muzeológie, archeológie atď., z ktorých viacerí patria aj medzi našich stálych prispievateľov či čitateľov.

Za poznatky a podnety o šírení nášho časopisu ďakujeme a v rámci svojich technických (finančných) možností ich radi využijeme.

Zdroj: www.nocka.sk

Categories: Články | Komentáre vypnuté na O skúsenostiach s písaním histórie obce

O najlepšiu monografiu regiónu Topoľčany

 

Článok z roku 2008

V uplynulých dňoch Národopisný odbor úspešne zavŕšil dlhodobejšie úsilie prispieť k vyššej kvalite lokálnych vlastivedných monografií miest a obcí. Jednu z foriem motivácie obecných a mestských úradov sme hľadali vo využití súťaživosti a v oceňovaní najlepších publikácií, ktoré boli vydané v istom regióne. Prvý ročník takto zameranej celoslovenskej súťaže sa ako pilotný projekt uskutočnil v roku 2008 v regióne Topoľčany. Súťaž vyhlásil a organizačne zabezpečil Národopisný odbor Matice slovenskej v spolupráci s Tríbečským múzeom v Topoľčanoch.

Slávnostné vyhodnotenie súťaže „O najlepšiu monografiu regiónu Topoľčany spolu s odovzdávaním ocenení víťazným obciam sa uskutočnilo v utorok 9.12.2008 o 13.00 hodine v budove Mestského úradu v Topoľčanoch. Stalo sa úvodným programom zasadnutia Regionálneho združenia miest a obcí Slovenska –Tribečsko-inoveckého regiónu. Na úvod slávnostnej ceremónie predseda Národopisného odboru MS pozdravil prítomných predstaviteľov samosprávy, ako aj hostí. Poďakoval im za prácu, ktorú vykonávajú v oblasti dokumentácie a knižnej prezentácie vlastných dejín a kultúrnych hodnôt a tradícií svojich obcí, ktoré v priebehu času vytvorili ich predkovia. Monografie sa tak stávajú zdrojom zdravého sebavedomia, hrdosti a lokálpatriotizmu ako skutočného vlastenectva a dokumentom našej jedinečnosti v rodine európskych národov. Lebo „nielen chlebom je človek živý“ a na druhej strane platí pravda, že napísané zostáva. Preto ich vyzval, aby pokračovali v podpore rozvoju kultúrneho života obcí.

Osobitne poďakoval predovšetkým Nadácii Matice slovenskej, ktorá finančne prispela na realizáciu súťaže, ďalej Slovenskej archeologickej a historickej spoločnosti a spoluorganizátorom, Regionálnemu združeniu miest a obcí Slovenska –Tribečsko-inoveckému regiónu v osobe Ing. Juraja Soboňu ako členovi hodnotiacej komisie a Nitrianskemu samosprávnemu kraju, ktorý zastupoval PhDr. Miloš Bača.

Ocenené boli teda nasledovné obecné a mestské monografie: 1. cenu získala obec Radošina za publikáciu kolektívu autorov pod názvom „Knižka o Radošine“ (r.2002). Na druhom mieste sa umiestnila monografia „Krušovce 760“ (1995), na treťom monografia „Nemčice“(2003). Osobitné ocenenie porota udelila monografii „Veľké Ripňany“ (2006) a „Topoľčany vo vrstvách vekov“ (1997). Ceny tvorili plakety v kazetách a knižné dary. Okrem toho všetky obce, ktoré sa do súťaže prihlásili, dostali pamätný list súťaže a knižné ceny.

Cieľom súťaže je podnietiť aj do budúcnosti vydávanie lokálnych monografií, tak obecných, ako aj mestských a hlavne skvalitniť ich prípravu a zvýšiť odbornú a grafickú úroveň vydávaných publikácií. Národopisný odbor ponúka obciam pri ich tvorbe svoju odbornú a metodickú pomoc.

Súťaž o najlepšie vlastivedné monografie miest a obcí jednotlivých regiónov Slovenska sa riadi svojim štatútom, ktorý určuje podmienky súťaže, súťažné kategórie, kritériá hodnotenia lokálnych monografií (vypracovali Mojmír Benža a Ladislav Mlynka). Do súťaže sa v r. 2008 zapojilo vyše dvadsať obcí regiónu Topoľčany, odborná komisia posudzovala celkove 23 lokálnych monografií, resp. publikácií.

Hodnotiace kritériá obsahujú posudzovanie komplexnosti štruktúry monografie, kvalitatívnych parametrov jej častí, resp. kapitol, začlenenie dejín a kultúry lokality do širšieho regionálneho a národného kontextu, odborná úroveň využitia prameňov a literatúry a jej citovanie, jazyková a grafická úroveň publikácie, a pod. O poradí súťažných monografií rozhodovala na základe uvedených kritérií 11-členná porota, odborná komisia, ktorej predsedal Ladislav Mlynka, výkonnou tajomníčkou komisie bola PhDr. Blažena Šmotláková, riaditeľka Tríbečského múzea v Topoľčanoch. Komisiu tvorili hlavne etnológovia a historici. Členovia: PhDr. Mojmír Benža, CSc., Ústav etnológie SAV, podpredseda Národopisnej spoločnosti Slovenska; PhDr. Eva Pančuhová, Slovenské národné múzeum v Martine; PhDr. Martina Bocánová, Katedra etnológie a etnomuzikológie UKF Nitra; PhDr. Martin Priečko, Katedra etnológie a mimoeurópskych štúdií UCM Trnava; Mgr. Juraj Janto, tajomník Národopisného odboru MS;  historici Mgr. Ľuboš Kačírek, PhD., Katedra etnológie a kultúrnej antropológie UK Bratislava a PhDr. Milan Šišmiš za Slovenskú historickú spoločnosť pri SAV Bratislava; už spomenutí PhDr. Miloš Bača a Ing. Juraj Soboňa ako zástupcovia regiónu.

V budúcich rokoch predpokladáme pokračovanie v súťaži v ďalších regiónoch Slovenska (Liptov, Orava, Záhorie, Kysuce, Turiec, atď.), v úzkej spolupráci s regionálnymi kultúrnymi organizáciami a ich zriaďovateľmi, ako aj s podporou regionálnych združení miest a obcí Slovenska.

Ladislav Mlynka, predseda NO MS

mlynka@fphil.uniba.sk,

Bratislava 12.december 2008

Zdroj: http://www.matica.sk/index.php?D=597&L=2&lang=sk

Categories: Články | Komentáre vypnuté na O najlepšiu monografiu regiónu Topoľčany