Zdroj: www.fhv.umb.sk/app/cmsFile.php?disposition=a&ID=1660
Prof. PhDr. et. Dr.h.c. Július Alberty, CSc.,
Ako to bolo…
Prvýkrát sa oficiálne regionálnou históriou zaoberal III. zjazd Slovenskej historickej spoločnosti (SHS) pri Slovenskej akadémii vied (SAV) v roku 1959. „Už samotné zaradenie tejto problematiky do programu rokovania zjazdu znamenalo jej zdôraznenie. … Zjazd SHS sa stal impulzom pre zvolanie celoslovenskej konferencie o dejepisnej vlastivednej práci a jej úlohách… Tak ako zjazd bol významným medzníkom vo vývoji slovenskej historickej vedy, aj… konferencia (bola v dňoch 4. – 6. 2. 1960 v Banskej Bystrici) môže a má byť medzníkom v rozvoji vlastivednej práce, ktorá má dnes mimoriadne priaznivé podmienky, … ale aj úlohy a podľa toho ako sa ich zhostí, bude plniť svoje úlohy aj slovenská historická veda vôbec…“ (J. Alberty: Úlohy regionálnej histórie v období budovania socializmu, Zprávy Československé historické společnosti, Praha, 1960, III/1960, 1-2, str. 44). Celoslovenská konferencia o regionálnej histórii bola reakciou na zjazdovú diskusiu o postavení a historických špecifikách jednotlivých regiónov Slovenska (osobitne sa jednalo o východoslovenské) a následne o vzťahu regionálnej histórie k národnej a k histórii spoločnosti vôbec, ako aj o úlohách v oblasti regionálneho bádania a jeho spoločenského zhodnocovania. Hlavný referát prednesený na konferencii bol vydaný ako súčasť zjazdových referátov (Úlohy slovenskej historickej vedy v období socialistickej výstavby, Bratislava, SAV, 1961, str. 268-287).
Štvrtý zjazd SHS bol v r. 1962 v Košiciach. Tematicky sa zameral na osvetlenie základných stránok historického vývoja východného Slovenska od najstarších čias až po súčasnosť. Vyselektované a skrátené referáty (z technických a finančných dôvodov) zo zjazdu vyšli v zborníku ako Príspevky k dejinám východného Slovenska. „IV. zjazd slovenských historikov znamená pre výskum dejín východného Slovenska veľký krok vpred. Nikdy predtým nebol do takej miery sústredený vedecký výskum a záujem o dejiny východného Slovenska… ako práve na tomto zjazde…“ (L. Tajták: Zpráva o činnosti Východoslovenskej pobočky SHS pri SAV v Košiciach za obdobie 1960-63, Zprávy Československé historické společnosti, Praha, 1963, VI., 1963, 2, str. 118).
To bol viac ako nádejný prísľub k budúcim odborným, vedeckým výstupom v duchu vzájomnej previazanosti úspechov regionálnej histórie a slovenskej histórie vôbec, obsiahnutej v zámerne vybranom vstupnom citáte; nebolo totiž ani síl, ani možností v rámci SHS obsiahnuť regionálnu produkciu motivovanú napr. reprezentačnými, komerčnými, turistickými a inými záujmami. Napĺňanie banskobystrickou konferenciou a košickým zjazdom načrtnutej trasy rozvoja regionálnej histórie predpokladalo ďalšie uvoľňovanie politicko-spoločenskej atmosféry, kvalifikačné uspôsobenie a novú orientáciu regionálnych na históriu zameraných ustanovizní (múzeí, archívov), aktívny záujem príslušných katedier vysokých škôl v regióne, ale najmä aby sa SHS stala odborným garantom, organizátorom a koordinátorom výskumu na Slovensku, čomu mohla a mala slúžiť aj jej organizačná štruktúra – krajské pobočky, členstvo predsedov pobočiek vo výbore SHS, zastúpenie vo vedeckom kolégiu histórie SAV, zámer zvolať najbližší zjazd do Banskej Bystrice s rokovacím poriadkom obdobným ako bol v Košiciach – ale so zameraním na stredné Slovensko; produkcia z regionálnej histórie sa mala pravidelne vyhodnocovať v orgánoch SHS, v tlačových orgánoch (Zprávy…, Historický časopis), a pod. Piaty zjazd SHS sa naozaj zišiel r. 1965 v Banskej Bystrici, ale už s iným programom, pretože sa v kontexte so spoločenskými pohybmi dostávali do popredia úlohy prekonávania dogmatického marxistického ponímania slovenských národných dejín. Tieto emancipačné tendencie a snahy orgánov a členstva SHS smerujúce aj k očisteniu vzťahu národných dejín k dejinám Uhorska a československým potvrdil VI. zjazd SHS v Martine roku 1968.
Vstup nových subjektov do oblasti regionálnej histórie (ÚV KSČ vydal r. 1962 Smernice pre rozvoj regionálnych dejín a pre činnosť skupín spolupracovníkov Ústavu dejín KSČ – aj Ústav dejín Komunistickej strany Slovenska mal pri krajských a okresných výboroch strany spolupracovníkov pre dejiny robotníckeho hnutia a KSS; Ústredná rada odborov mala kabinet pre dejiny závodov, a pod.), ale najmä liberalizácia inštitucionalizmu (vznikali rôzne záujmové spolky, združenia – napr. Gemerská vlastivedná spoločnosť so sídlom v Rimavskej Sobote) a v spoločenskom dopyte – to všetko už v polovici 60. tych rokov signalizovalo, že ovládanie a garantovanie odbornej regionálnej historiografie SHS a jej pobočkami je len želaním profesionálnej historickej obce. Politická situácia po r. 1970, uznesenia orgánov KSČ a KSS, následná legislatíva a rezortné opatrenia nakoniec „usporiadali“ všetko aj v historickej obci na 20 rokov – od výboru SHS, Historického ústavu SAV, cez katedry histórie vysokých škôl a ústavy marxizmu-leninizmu až po regionálne inštitúcie a krajské pobočky SHS.
Pri príležitosti celoslovenskej konferencie v r. 1960 v Banskej Bystrici vznikla aj pobočka pre Stredoslovenský kraj. Ako aj inde na Slovensku tvorili ju aktívni historici (bádatelia a publikujúci) pôsobiaci na vysokých školách, v múzeách, archívoch a v iných inštitúciách. Mimoriadny význam mal fakt, že väčšina z nich pôsobila v zodpovedných funkciách, čím sa aktivity výboru pobočky stávali priechodnými, organizačne a finančne zabezpečenými (pobočka nemala dostatok vlastných finančných zdrojov a ani právne kompetencie na mimospolkovú, verejnú činnosť). Je naozaj najvyšší čas a jedinečná príležitosť na zverejnenie mien najaktívnejších, ktorí členstvo v pobočke považovali za česť, za odborné uznanie (veď členstvo bolo výberové a potvrdzované výborom SHS) a činnosť vo výbore a v pobočke za príležitosť organizačne a vedecky sa prezentovať. Takými boli:
M. Gajdoš (Múzeum a pamätník SNP – Krajské stredisko pamiatkovej starostlivosti…), J. Gindl (Ústredný banský archív, Pedagogický inštitút Martin, Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici), J. Kočiš (Štátny oblastný archív Bytča, B. Kostický (Vlastivedné múzeum Bojnice), J. Kováč (Vlastivedné múzeum Bojnice), M. Krcho (Vysoká škola dopravy a spojov Žilina), V. Kristenová (Považské múzeum a galéria Žilina), S. Kufčák (Okresný archív Liptovský Mikuláš), J. Mlynarčík (Turčianske múzeum A. Kmeťa Martin), V. Motoška (Pedagogický inštitút, Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici), M. Štilla (Stredoslovenské vydavateľstvo Banská Bystrica), J. Vozár (Ústredný banský archív Banská Štiavnica).
Pobočka SHS pre Stredoslovenský kraj, hoci ju dosť často a citeľne zasahovali pohyby v členskej základni (najmä odchody do Bratislavy), ujímala sa svojho poslania dômyselne, cieľavedome. Jej výbor zdieľal obdobné predstavy o možnostiach usmerňovania a ovládania regionálnej historiografie umocňované presvedčením, že stredoslovenský región dobre pozná, že dokáže včas zmonitorovať všetky vydavateľské aktivity – išlo o dve vydavateľstvá s touto špecializáciou a zároveň monopolným postavením (Osveta v Martine a Stredoslovenské vydavateľstvo v Banskej Bystrici založené r. 1960 práve pre regionálnu produkciu) a že rozširovaním svojej členskej základne postupne zvládne aj ďalšie okresy kraja (Lučenec, Veľký Krtíš, Zvolen, Žiar nad Hronom; v Rimavskej Sobote vznikla osobitná situácia). Činnosť výboru a členov pobočky SHS bola pestrá: prednášky (pre záujemcov, poslucháčov vysokých škôl, učiteľov), cykly prednášok – školenia (pre kronikárov, záujemcov o dejiny závodov), propagácia regionálnej histórie v masmédiách (najmä v tlači, v krajskom orgáne Smer a v okresných novinách), spoluúčasť na pracovných odborných a vedeckých podujatiach (pobočka zorganizovala IV. a V. zjazd SHS, aktív s autormi Stredoslovenského vydavateľstva), prezentovala sa slávnostnými verejnými podujatiami – aj výstavami, výbor podnikal výjazdové zasadania (na aktivizáciu krúžkov historikov), vyjadroval sa k edičným programom, zabezpečoval odborné posudky, a pod. Trvalú hodnotu nadobudli aktivity spojené a zamerané na edičnú, publikačnú činnosť, a tým sa vlastne založila tradícia regionálnych historických zborníkov (Horná Nitra – Vlastivedné múzeum v Bojniciach od r. 1962; Vlastivedný zborník Považia – III. číslom nabral na časovej pravidelnosti, Považské múzeum a galéria v Žiline; vlastivedný zborník pre Turiec: Z minulosti a prítomnosti Turca – od r. 1967 Turčianske múzeum A. Kmeťa; nádejná bola aj Orava a Liptov) a krajského zborníka: Historický zborník kraja (vyšlo päť zväzkov, ročníkov v Stredoslovenskom vydavateľstve v rámci edície: Náš kraj – od r. 1963). Založením vlastivednej expozície (libreto, scenár) v Madáchovom kaštieli v Dolnej Strehovej sa pobočka vpísala do histórie vzniku okresného múzea pre región Modrokamenska.
Skromným dielom prispela pobočka k teoretickým a organizačným problémom regionálnej histórie (Za ďalší rozkvet regionálnej histórie v Stredoslovenskom kraji – 1963), k dejinám závodov (prihláška do celoštátnej súťaže vypísanej Ústrednou radou odborov dejinami podbrezovských železiarní – Oceľový chlieb z Podbrezovej – 1968 a dejinami handlovských uhoľných baní – Handlová červená a čierna – 1967) a k modernizácii výučby dejepisu súborom prameňov – písomných dokumentov k dejinám stredoveku na strednom Slovensku (Cesty za poznaním minulosti – 1970).
V Stredoslovenskom kraji pôsobilo (a pôsobí) niekoľko inštitúcií spoločensko-vedného charakteru s celoslovenskou pôsobnosťou, ktoré sa etablovali práve cez región, do ktorého boli zámerne elokvované. Okrem spomenutého Ústredného banského múzea v tom mieste ide o Múzeum a pamätník SNP v Banskej Bystrici, Slovenské národné (národopisné) múzeum v Martine, Slovenskú národnú galériu – zámok vo Zvolene; menší potenciál predstavovalo Lesnícke a drevárske múzeum v Antole a Múzeum medailí a mincí v Kremnici. Tieto inštitúcie pôsobili podľa osobitných štatútov, mali vlastný bádateľský a zberný program a prezentačné možnosti (výstavy, tlačoviny, knižné a zborníkové publikácie). Hoci boli v nich sústredení kvalifikovaní historici, pobočka SHS nemala na ne prepojenie (členstvo v SHS medzi zamestnancami bolo skôr výnimkou). V oblasti regionalizmu sa najviac angažovali odborní pracovníci Múzea a pamätníka SNP (od r. 1966 nepravidelne vychádzal historický zborník múzea; občas sa zborníkom a v ňom aj historickou regionálnou tematikou predstavilo Slovenské národné múzeum v Martine, Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici a Lesnícke a drevárske múzeum).
K tradičným regionálnym inštitúciám (krajským, okresným) zaoberajúcim sa regionálnou históriou pribudli v 50. – 60. tych rokoch nové, a to regionálne galérie zaoberajúce sa výtvarnou kultúrou, ale aj históriou výtvarného umenia v regióne. Najstaršia z nich Galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši (ako obrazáreň vznikla r. 1951) sa zaoberá sakrálnym umením, Oravská galéria v Dolnom Kubíne (vznikla r. 1965) má vo svojom programe ľudové výtvarné umenie.
Mimoriadne pripomenutie si zasluhuje už zmienená Gemerská vlastivedná spoločnosť (GVS) so sídlom v Rimavskej Sobote. Vznikla (r. 1966 – prípravné zhromaždenie, r. 1968 zakladajúca schôdza) z iniciatívy J. Bolfíka – pracovníka odboru školstva a kultúry Okresného národného výboru v Rimavskej Sobote z dobrovoľných spolupracovníkov miestneho Gemerského múzea a ďalších záujemcov o históriu a vôbec vlastivedu Gemera-Malohontu.
Po vzniku Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici sa zriadil fakultný Ústav pre regionálny výskum predovšetkým pre didaktické potreby, ale s perspektívou jeho transformácie na stredoslovenskú pobočku Historického ústavu SAV. Takáto pobočka (s dvoma pracovníkmi) bola v Banskej Bystrici zriadená, ale nezávisle na pôvodnom projekte.
Nádejnými inštitúciami pre rozvoj regionálnej histórie sa ukazovali aj regionálne orgány štátnej pamiatkovej starostlivosti. Program záchrany a reštaurovania hmotných historických pamiatok predpokladal kvalifikované archívne, archeologické, stavebné, umenovedné, technické a pod. bádanie, výstupy nielen administratívne (pre legislatívu), pre technické konanie (rekonštrukčné a reštaurátorské práce), podklady pre údržbu, ochranu a prípadné sprístupnenie, ale priam nabádal k vedeckej a odbornej publicistike. Krajský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici začal vydávať odborno-metodické a informačné periodikum: Spravodaj a niektorí pracovníci aj knižnú produkciu.
Zámerne sme odokryli reálny organizačný a intelektuálny potenciál, ktorým disponovala regionálna história v 60-tych rokoch v Stredoslovenskom kraji. Výbor pobočky SHS sa v prvom decéniu svojej činnosti zameral aj na evidenciu bádateľských, publikačných a editorských zámerov s cieľom dostať ich do organizovanejšej sústavy okolo pilotných projektov garantovaných odborníkmi – členmi SHS, príslušnými sekciami – všetko v súlade so spoločne schválenými plánmi Stredoslovenského vydavateľstva (bližšie viď: J. Alberty: Prvá etapa organizovaného rozvoja regionálnej histórie v Stredoslovenskom kraji, Historický zborník kraja III, 1976). Nešlo o centralizáciu, ani jednofarebnú unifikáciu – išlo o sústredenie tvorivých kapacít a finančných prostriedkov na najakútnejšie úlohy. Bola to len vízia funkcionárov pobočky, či reálny program? Politická realita r. 1968-1970 a nasledujúcich mu nedala šance. S odstupom času možno význam pobočky SHS pre Stredoslovenský kraj kladne hodnotiť v tom, zintegrovala osamelých bežcov do akcieschopnej komunity, znásobila tým ich možnosti, prepájala ich s vedeckými centrami, čo v konečnom dôsledku zvyšovalo nielen ich odbornosť, ale aj hodnotu a autoritu materských inštitúcií, ktoré sa vlastne len konštituovali ako vedecké pracoviská.
Aj po roku 1970 zostala v Stredoslovenskom kraji pôsobiť pobočka SHS. Prišla o svoju pôvodnú stavovskú autonómiu. Do jej členskej základne a činnosti zasiahol KV KSS. Výbor, ktorý viedol pobočku plných desať rokov, bol „odvolaný“, mnohí jeho členovia „kooptovaní“. To postavenie, na ktoré si predtým trúfala (a ktoré zastávala), neobhájila. „Normalizácia“ (zbavovanie funkcií, pracovná a spoločenská diskvalifikácia, protiprávne prepúšťanie zo zamestnania) prebehla na vysokých školách v regióne (najmä na pracoviskách spoločensko-vedného zamerania) a vo všetkých inštitúciách pôsobiacich v Stredoslovenskom kraji, zameraných na históriu. Svoj charakter stratil Ústav pre regionálny výskum pri Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (k revitalizácii regionalizmu došlo až koncom 70-tych rokov; ústav vydával zborník aj s historickou regionálnou tematikou). Na Pedagogickej fakulte bola zrušená aj katedra histórie. Zaniklo Stredoslovenské vydavateľstvo, čím zanikol aj Historický zborník kraja (za jeho dediča možno považovať Stredné Slovensko – zborník, ktorý v r. 1979 začalo vydávať Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici). Úlohy vydavateľa regionálnej historiografie prevzala Osveta. Toto boli hlboké zásahy do intelektuálneho a organizačného zázemia regionálnej histórie v Stredoslovenskom kraji; ich obeťou boli kľúčové sféry demokraticky a odborne rozvíjajúcej sa regionálnej histórie.
Po určitom časovom útlme spôsobenom spoločenským politickým šokom regionálna história – najmä knižná produkcia – naberala na dynamike. Najťažším úderom pre ňu bolo obmedzovanie slobody bádania, práva na publikovanie a nerešpektovali sa ani autorské práva. Ubúdalo z vecných dimenzií regionálnej histórie, ale aj z odbornosti, vedeckosti, politickej nezávislosti. Spoločenský „dopyt“ bol najmä po dejinách štátostrany, po predstavovaní výsledkov socialistickej výstavby ako napĺňania odkazu predchádzajúcich generácií a po Slovenskom národnom povstaní (nielen ako o regionálnom fenoméne). Úcta k faktom nebola princípom bádania a popularizovania, výpovedná hodnota informácií sa účelovo manipulovala, permanentným programom bolo prehodnocovanie produkcie zo 60-tych rokov, nadväzovalo sa na už prekonaný dogmatizmus, historický vývoj, jednotlivé historické procesy, udalosti a osobnosti sa prezentovali jednostranne, politické konštrukcie posúvali do roviny „objektívnych“ historických právd a pod. Regionálna história sa stala účinným nástrojom socialistickej výchovy. Tomuto trendu sa prispôsobovali aj zborníky vydávané špecializovanými odbornými pracoviskami a vysokými školami (Múzeum a pamätník SNP, aby sa „dištancovalo“ od svojej predchádzajúcej publikačnej činnosti, začalo svoj zborník označovať nanovo – arabskými číslicami – od r. 1976). Takúto regionálnu hostóriu podporovali, zabezpečovali a finančne dotovali politické orgány (figurujú aj ako priami vydavatelia), štátne orgány a rôzne verejnoprávne inštitúcie. Mobilizačne na publikačné aktivity (menej už na základný výskum) pôsobili politické výročia (podľa socialistického kalendára), výročia národných podnikov (značné percento produkcie predstavujú dejiny závodov), predvolebné „kampane“, a pod. Na knižných pultoch, ako záujmové tituly sa v nebývalom počte objavovali monografie, zborníky, rôzny propagačný materiál…
Z tejto éry pochádza väčšina honosných (vizuálne atraktívnych) vlastivedných textovo-fotografických publikácií so spoločným mottom: z histórie, ale najmä súčasnosti jednotlivých miest, okresov a kraja (Púchov-1970, Rimavská Sobota-1973, Žilina 1975, Kremnica – 1978, Zvolen – 1980, Nová Baňa – 1981, Žilina – 1981, Prievidza – 1981, Nová Baňa – 1986, Detva – 1988,…; okres Rimavská Sobota – 1970, 35 rokov rozvoja banskobystrického okresu – 1979, okres Považská Bystrica – 1980, okres Žiar nad Hronom – 1983, okres Lučenec – 1983, Z histórie a súčasnosti Banskobystrického okresu – 1989; Stredoslovenský kraj – 1973, 30 slobodných rokov Stredoslovenského kraja – 1976). Za desať rokov zaznamenalo bibliografické oddelenie Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici 42 titulov dejín závodov pôsobiacich v Stredoslovenskom kraji (1971 – Ipeľské tehelne Lučenec, 1972 – Gemerská Hôrka, Gumárne Dolné Vestenice, Kožiarske závody Liptovský Mikuláš, 1973 – Závod SNP Žiar nad Hronom, Harmanecké papierne, Stredoslovenská cementáreň, Pivovar Vyhne, Stredoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, Bavlnárske závody V I. Lenina v Ružomberku, 1974 –Turčianske strojárne Martin, 1975 – Gumárne 1. mája Púchov, ZVL Mokraď – Dolný Kubín, ZVL Kysucké Nové Mesto, 1977 – Oravské ferozliatinové závody Istebné, Slavšovské papierne, Rudné bane Banská Bystric1978 – Kremnická mincovňa, 1979 – ZŠT Detva, Považské strojárne K. Gottvalda…).
Ako bezprostredná reakcia na politicky „závadnú“ regionálnu historickú publicistiku a „vzor“ pre budúcu SKV KSS vydal k 50.- výročiu vzniku KSČ v r. 1971 obsiahlu publikáciu 50 rokov práce a bojov, ktorú pripravilo 33 lektorov OV KSS a KV KSS. Cieľom tejto publikácie bolo ukázať robotnícke hnutie a dejiny KSS po jednotlivých okresoch Stredoslovenského kraja ako rozhodujúce dejinné činitele. Publikácia vyšla v 7 tisíc výtlačkoch! Stredoslovenský KV KSS v publikačných aktivitách nasledovali OV KSS a ich zariadenia (napr. OV KSS v Banskej Bystrici vydal v r. 1976 publikáciu Z prvých bojov a víťazstiev; v r. 1981 Vývoj a problémy revolučného a komunistického hnutia v Banskej Bystrici v r. 1918-1938; Dom politickej výchovy r. 1986 publikáciu Banská Bystrica v období národnej a demokratickej revolúcie v r. 1945-48; podobne ako Banská Bystrica si „mapovali“ históriu robotníckeho a komunistického hnutia aj ďalšie okresy, a to buď separátnou knižnou produkciou, alebo príspevkami v zborníkoch, v regionálnej tlači, a pod.).
Ďalšou veľmi frekventovanou tematikou – ako už bolo uvedené – boli regionálne dejiny protifašistického odboja, Slovenského národného povstania a oslobodzovania. Tento druh historiografie mal svoje tradície, ktoré sa odvíjali z povojnových rokov. Aj tento druh historiografie bolo treba dať do „správnej“ polohy. K 45. výročiu SNP vydalo Stredoslovenské múzeum súbornú prácu: Vyvrcholenie národnooslobodzovacieho boja proti fašizmu na strednom Slovensku v rokoch 1944-45 (vyšla r. 1989). V Doslove (str. 301-302) je napísané: „… využitie a výklad (rozumej prameňov) mali v minulosti rôzny zámer a podľa toho vyzeral aj charakter opisovaných udalostí, dejov, osobností, ako aj celkových záverov… v päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov…; autorský kolektív sa usiloval o upevnenie historickej pravdy… konkrétnosťou faktov,… činnosťou jednotlivcov, skupín a más pracujúcich… (pre) pochopenie a uvedomenie si obrovskej politicko-organizátorskej práce komunistickej strany, kým z robotníckej triedy vychovala hegemóna protifašistického odboja, kým zjednotila všetky demokratické sily celého národa a sformulovala vlastnú predstavu… lepšej budúcnosti, boja, ktorý národ prijal za svoj vlastný…“. Z citátu je zrejmé, že ešte ani v tomto epilógu totalitnej doby, ktorý autor doslova pochopil ako „revolučnú prestavbu spoločnosti, … novú etapu socialistického vývoja našej domoviny“… (str. 303), nešlo o výraznejšie zmeny v koncepcii SNP, aká sa presadzovala v tvrdých rokoch normalizácie. (Ešte šťastie, že v publikácii dominujú materiálové príspevky, ktoré prekrývajú napr. II. kapitolu – KSS vedúca politická sila SNP). Trvalou hodnotou tohoto počinu je ale naplnenie histórie odboja ľuďmi, využitie archívu Múzea SNP, publikovaných štúdií v zborníkoch i separátne v jednotlivých regiónoch kraja (Protifašistický odboj na Orave – 1969, Protifašistický odboj v Novohrade – 1974, Protifašistický odboj v Novobanskej oblasti – 1974, SNP vo Zvolenskom okrese – 1974, Protifašistické hnutie a odboj v Kremnici – 1974; Orava v SNP – 1979; Protifašistický odboj a oslobodzovanie Gemera – 1981; Protifašistický odboj a oslobodzovanie Liptova – 1984; SNP vo Zvolene a na okolí – 1984, …). Je to dielo faktograficky vyčerpávajúce, vecne sumarizujúce dovtedajší výskum.
Vecná paleta regionálnej histórie bola pochopiteľne pestrejšia a umiestňovala sa predovšetkým do vlastivedných a odborných periodík a príležitostných zborníkov.
Nenápadne ale impozantne štafetu regionalizmu prevzala Gemerská vlastivedná spoločnosť, ktorá svojou aktivitou predstihla nielen pobočku SHS, ale aj všetky spoločensko-vedne zamerané profesionálne inštitúcie v kraji. Bola ojedinelou záujmovou spoločnosťou, výnimočnou nielen v Stredoslovenskom a Východoslovenskom kraji, ale aj v celonárodných a celoštátnych reláciách. Ani ona sa nevyhla klientelizmu (bola dokonca napojená na rozpočet ONV v Rožňave a Rimavskej Sobote, dostávala pravidelný ročný príspevok okolo milióna Kčs) a ako verejnospoločenská organizácia bola pod politickým dohľadom orgánov KSS v okrese Rimavská Sobota a Rožňava. Jej poplatnosť strane a štátnej ideológii sa prejavila hlavne vo verejnej činnosti (napr. 27. 3. 1948 zorganizovala celoslovenskú konferenciu k 35. výročiu uzákonenia roľníckeho družstevníctva a vzniku prvých JRD; 15. – 16. 5. 1986 dokonca celoštátnu konferenciu k 65. výročiu vzniku KSČ) a v tematike knižnej a zborníkovej produkcie. Vďaka občianskej odvahe a statočnosti jej predsedu J. Bolfíka nedošlo k „čistke“ v členskej základni (medzi vyše 400 členmi boli desiatky „nepreverených“), ani k publikačnému embargu pre politicky a spoločensky diskriminovaných jej členov. Pravidelne vydávala vlastivedný časopis Obzor Gemera ako štvrťročník (do konca 80-tych rokov vyšlo 20 ročníkov, 80 čísel!). Pôvodná edícia Vlastivedné pohľady Gemera sa rozčlenila na tri sesterské; regionálnej histórii boli venované Vlastivedné štúdie Gemera (vyšlo 6 zväzkov). Knižná bilancia tejto spoločnosti je obdivuhodná – za 20 rokov vydala viac ako 90 publikácií z histórie (tvorili asi tri pätiny), etnológie, jazykovedy a literárnej histórie. Predstavovala sa aj takými aktivitami, z ktorých vznikli pravidelné vedecké, odborné a kultúrno-spoločenské podujatia, angažovala sa do zhmotnenia a sprítomňovania historických tradícií regiónu (pamätné izby, pamätné dosky, busty, sochy, a pod.) a z vlastných finančných zdrojov dokonca dotovala aj základný výskum (archeologický, etnografický). Získala všeobecné uznanie, obdiv a autoritu. Spolupracovala s vysokými školami, SAV, Maticou slovenskou, ministerstvami a inými ústrednými orgánmi. Dala priestor a príležitosť desiatkam svojich členov odborne sa prezentovať.
Napriek peripetiám a deformáciám, uplynulých tridsať rokov má pre regionálnu históriu neobyčajný význam. Regionálna história vyzrela. Prestala byť druhoradou odnožou národnej histórie rozvíjanou amatérmi a provincionálnymi historikmi (niet skoro vedeckého pracovníka v HU SAV a na vysokých školách, ktorý by sa nevenoval aj regionálnej histórii!). Natoľko sa etablovala, že z nej možno robiť nielen diplomové, ale aj dizertačné a doktorandské práce, možno sa ňou habilitovať za docenta, inaugurovať za profesora, uznávajú ju nielen domáce, ale i medzinárodné grantové agentúry. Zásluhu na tom majú vedecké a akademické pracoviská, odborní pracovníci regionálnych zariadení a celoslovenských inštitúcií pôsobiacich v regiónoch. Regionálna história sa potvrdila ako nezastupiteľný zdroj informácií, ako významný nástroj výchovy historického povedomia, národnej hrdosti a vlastenectva, ako súčasť národných dejín a histórie spoločnosti, ako neprekonateľný didaktický princíp. Táto skutočnosť je teda spoločným dielom, ktoré si treba vážiť, zveľaďovať ho a chrániť, pretože…
Posledné desaťročie.
V kontexte so súdobým spoločenským vývojom prinieslo pre regionálnu históriu úplne nové (aj nepredvídané) problémy a podmienky.
Po štyridsiatich rokoch totality sa spoločnosť vracia k pluralitnej demokracii a pokúša sa o jej kopírovanie podľa štátov hodnotených ako moderne demokratické. S politikou liberalizácie nastúpila sloboda slova – prejavu, tlače, sloboda bádania a publikovania, spolčovania sa. Nevratné sú ale tendencie odštátňovať vedu, ale najmä kultúru – osobitne regionálnu. Moderná štátna organizácia a samospráva, miestne a vyššie územné samosprávne orgány, ktorým má pripadnúť zodpovednosť za miestnu a regionálnu kultúru sú ešte stále vo sfére diskusií. Transformácia plánovanej ekonomiky na trhovú priniesla zánik národných a družstevných podnikov už desaťročie doprevádzaný poklesom výkonnosti ekonomiky s vážnymi dopadmi na finančné možnosti štátu, podnikateľských subjektov a spoločnosti vôbec, s prepadom sociálnej sféry do krízového stavu, ktorý sa predbežne len prehlbuje. Tak procesy, ktoré na jednej strane vytvárajú podmienky a zabezpečujú politicky neviazaný, demokratický, odborný a vedecký rozvoj regionálnej histórie a rast jej spoločenského významu, na druhej strane hlboko zasahujú zdedený a na nové podmienky neprispôsobený organizačný potenciál regionálnej histórie a možnosti jeho prezentovania sa. K tomu pristupujú časté nesystémové organizačné zmeny, zmeny legislatívy a štatútov a sústavný úbytok finančných zdrojov do rozpočtových a príspevkových organizácií (viaczdrojové financovanie je viac želaním ako skutočnosťou), takže organizácie predurčené k intelektuálnemu dotovaniu a organizačnému pokrývaniu regionálnej histórie majú nielen prevádzkové, ale dokonca aj existenčné ťažkosti. Transformáciu mimoriadne ťažko znáša stredoslovenský región, ktorý bol v minulosti predimenzovaný ťažkým priemyslom a v ktorom bola „dokonaná“ aj kolektivizácia poľnohospodárstva. Také okresy ako Rimavská Sobota a Rožňava – finančné a kultúrno-spoločenské zázemie GVS – sú v hlbokom ekonomickom a sociálnom prepade, v kríze, od ktorej ťažko očakávať impulzy do kultúrno-spoločenskej sféry.
Roky posledného desaťročia, počnúc rokom 1991 (zjazdom a valným zhromaždením SHS) sa podpísali na podmienkach a možnostiach pre rozvoj odbornej a vedeckej regionálnej histórie v stredoslovenskom regióne (v bývalom Stredoslovenskom kraji) v už naznačenom smere: Slovenská historická spoločnosť zotrvala pri výberovosti členstva, ktorého najaktívnejšia zložka sa grupuje (ako aj predtým) do odborných sekcií. Upustilo sa síce od územného rozčleňovania, ktoré sa ale nevylučuje; rovnako sa akceptuje existencia aj iných zoskupení členstva, i mimo rámca SHS (dvojité členstvo). Táto liberalizácia pri absencii organizačného subjektu priniesla zánik pobočky SHS pre región. Príležitostne a dočasne sa vytvárajú komunity historikov, ale na báze pracovísk, alebo spoločných projektov; o existencii nejakých pevnejších stavovských zoskupení v regióne nemáme vedomosť.
Gemerská vlastivedná spoločnosť, ktorá združovala niekoľko desiatok profesionálnych historikov zaoberajúcich sa dejinami Gemera-Malohontu, na svojej XVII. výročnej schôdzi roku 1991 privítala prebiehajúce politické a spoločenské zmeny v nádeji, že po dvoch – troch rokoch útlmu bude jej činnosť v nových podmienkach úspešne nabiehať. Konferencia prijala zmenu názvu na Gemersko-malohontská vlastivedná spoločnosť – zmenil sa aj názov orgánu na Obzor Gemera-Malohontu a na predpokladané prechodné obdobie aj minimálny program: udržať sekretariát v Rimavskej Sobote na administratívnu, organizačnú a hospodársku agendu; akcieschopnosť výboru a redakčnej rady; dotiahnuť vydanie 5 zväzkovej reprezentačnej monografie Gemera-Malohontu; udržať vydávanie periodika – štvrťročníka ako verejného indikátora ďalšej existencie spoločnosti v období provizória. Provizórium sa však „zastabilizovalo“, s ešte negatívnejšími dôsledkami, ako sa očakávalo. Obzor Gemera-Malohontu, jeho XXII., XXIII. a XXIV. ročník vyšiel vďaka finančných príspevkov z Fondu Pro Slovakia; na jubilejný XXV. ročník sa finančné prostriedky zbierali niekoľko rokov (z príspevkov Mestského úradu v Hnúšti, v Rimavskej Sobote, Šafárikove, Obecného úradu v Klenovci, a pod.), jednotlivé čísla vychádzali s veľkým časovým sklzom, takže časopis stratil periodicitu, a tým aj odberateľské a autorské zázemie. Periodikum sa bez pravidelných finančných tokov vydávať nedá; Obzor Gemera-Malohontu prestal vychádzať. Z monografie vyšiel iba I. diel: Príroda (1990 – vyplatený z poslednej dotácie ONV). Koncepcia ďalšieho zväzku: Hospodárstvo – Obyvateľstvo bola po novembrovej revolúcii neaktuálna. V zväzku Národopis zas dopracovať, pretože jeho obsahom bolo iba slovenské etnikum, čo nezodpovedá národnostnému profilu regiónu. Obdobná situácia bola aj s posledným zväzkom: Jazyk a literárne tradície, v ktorom tiež popri slovenskej dialektológii a slovenských literárnych tradíciách bola len maďarská literatúra, ale nekompatibilná s príslušnými slovenskými kapitolami. Keďže sa finančné zdroje nenašli, niektoré rukopisy (najmä zo zväzku Národopis) sa priebežne uverejňovali v Obzore…; vrátane na prepracovanie zostali u dezignovaných autorov a zbytok je deponovaný v archíve spoločnosti. Táto monumentálna monografia, ktorá bola dielom špičkových odborníkov, mala byť prezentáciou výsledkov bádania a poznania histórie a súčasnosti regiónu k 25. výročiu vzniku spoločnosti (Podobne uviazol aj projekt regionálnej monografie Novohradu, vyšiel I. diel Príroda a II/1 – Dejiny po roku 1918; v r. 1989). Nepodarilo sa udržať ani sekretariát, takže pre insolventnosť (nájomné) spoločnosť nemá de facto už ani sídlo. Do spoločenského vedomia sa vracia iba občas ako spoluorganizátor miestnych podujatí historicko-kultúrneho charakteru (J. Francisci, M. Hrebenda, Št. Tófik – Hnúšťa; Št. Daxner, dr. S. Daxner, M. Holko – Tisovec; Ladislav Bartholomeides – Klenovec, a pod.).
„Lux (om) in tenebris“ je v regióne mäsokombinát TAURIS, ktorý dotoval vydanie Stručných dejín Malohontu…(autor L. Sokolovský, 1997), vedecké sympózium (3. – 5. 12. 1997) Mäsiarstvo a údenárstvo v dejinách Slovenska, podieľa sa na projekte skanzenu v rekreačnom stredisku Kurinec, prispieva na paleontologický výskum v Hajnačke. Sympatická je aj angažovanosť spoločnosti Casino v Rimavskej Sobote (spoločnosť miestnej inteligencie a podnikateľov) – prispela na označenie historických miest na Hlavnom námestí, spolupracuje na projekte skanzenu. Obdobné Casino v Lučenci rozvíja tiež kultúrno-osvetovú činnosť, cezhraničnú spoluprácu, organizuje medzinárodné podujatia, ktorých cieľom je nielen ekonomická revitalizácia regiónu, ale aj udržiavanie jeho historických tradícií. Kiež by tieto nové subjekty boli i naďalej úspešné. Pre regionálnu históriu sú nádejnejšie ako budúce orgány vyšších územných samosprávnych celkov, ktoré sú nateraz viac predmetom vzájomných napätí a sporov ako nádejnou prognózou pre regionálnu históriu.
Na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici bola už v letnom semestri r. 1990 obnovená katedra histórie a Ústav pre regionálny výskum sa vrátil k pôvodnému poslaniu. Kým v ďalších rokoch pribúdali v regióne akademické pracoviská zaoberajúce sa históriou, pobočka HU SAV zostávala v symbolickom stave. Na Univerzite M. Bela v Banskej Bystrici ja takýchto pracovísk šesť (a ešte ďalšie sa históriou zaoberajú v „druhom slede“). V oblasti historického regionalizmu má mimoriadne postavenie Katedra histórie Fakulty humanitných vied a Inštitút kultúrnych a sociálnych štúdií (bývalý Ústav pre regionálny výskum). Na katedre histórie je výrazná orientácia na regionalizmus tak v pedagogickom procese (semináre zo slovenských dejín, študentská odborná činnosť, diplomové práce; prednášky a semináre z didaktiky dejepisu, historickej demografie, geografie, dejín umenia, a pod.), ako aj v oblasti pedagogicko-organizačnej (katedra je odborným garantom rozšíreného regionálneho vyučovania na troch základných školách Očová, Detva, Liesek; odborným garantom bakalárskeho štúdia muzeológie a kultúrneho dedičstva), vedecko-výskumnej a popularizačnej (v r. 1995 zorganizovala vedeckú konferenciu na tému: Regionálna história a výučba dejepisu; konferencia k 500. výročiu fuggerovskej mediarskej spoločnosti v Banskej Bystrici; jednotlivo alebo v spolupráci napísali členovia katedry monografie siedmich obcí: Litava, Králiky, Riečka, Očová, Hronsek, Šintava, Strelníky). Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií dostal od VEGA grant na projekt: Historické, sociálne a kultúrne premeny Banskej Bystrice. Tento projekt integruje členov viacerých pracovísk fakulty; súčasťou kontrolného mechanizmu sú pravidelné pracovné stretnutia (s publikačnými výstupmi) zainteresovaných autorov pod patronátom Mestského úradu v Banskej Bystrici. Akademické pracoviská Univerzity M. Bela zamerané na históriu spolu s ďalšími podobnými pracoviskami (na Pedagogickej, Katechetickej fakulte sv. Ondreja v Ružomberku, v Kňažskom seminári sv. Františka Xaverského v Badíne) – to je mimoriadny intelektuálny a organizačný potenciál pripravený rozkrývať nové, netradičné horizonty regionálnej hostórie (napr. dejiny cirkevných komunít, dejiny samosprávy, sociálne a kultúrne dejiny komunít, demografický vývoj a pod.), ale aj integrovať, zhodnocovať indície a dôkazy získané regionálnym výskumom inej vednej proveniencie. Regionálna hostória nie je už takou vedou o minulosti, ktorá stavia iba na archívnych prameňoch, nemôže sa viac obmedzovať iba na historické procesy a jednotlivé udalosti, ale musí poznávať a objasňovať aj ich napr. kultúrno-spoločenské, ľudské pozadie (bližšie o tom v ďalšom). Je to ďalej potenciál pripravený kvalifikovane uspokojovať spoločenský dopyt po historických reáliách a vedecko-populárnych publikáciách. Ale a predovšetkým je tento potenciál povolaný zabezpečiť odborno-metodicky generačnú kontinuitu.
Zásahy do krajských a okresných orgánov štátnej územnej správy a tendencie delimitovať a nanovo usporiadať štátnu správu a samosprávu ovplyvnili a ovplyvňujú regionálne inštitúcie rezortu kultúry a vnútra zamerané „na históriu“, pretože aj ony kopírujú územnú organizáciu a sú napojené na štátny rozpočet. Už celé desaťročie pracujú tiež v akomsi provizóriu bez reálnych stabilizačných a rozvojových programov. Kým obmedzenie ich právnej subjektivity intendatúrami a následné ich zrušenie, personálne zmeny po každých voľbách, vnútorné organizačné – štrukturálne pohyby, a pod. neprispievali ku kľudu, k tvorivej aktivite, k ukotveniu v nových spoločenských podmienkach, zatiaľ finančné nedostatky majú taký dopad, že sa obmedzuje ich prevádzka, dokonca ohrozuje holá existencia. Za takejto situácie krajské a okresné múzeá, galérie, archívy utlmujú výskumnú a akvizičnú činnosť, organizovanie odborných a vedeckých podujatí a publikačnú aktivitu.
Neprežil vlastivedný zborník Liptov (Liptovské múzeum v Ružomberku), skončil X. číslom, ktoré vyšlo ešte v r. 1989. Posledné číslo – v poradí IX. s historickou tematikou – zborníka Stredné Slovensko (Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici) vyšlo r. 1990. Vlastivedný zborník Horná Nitra (Hornonitrianske múzeum v Prievidzi) končí XV. číslom vydaným r. 1992. Prežíva (síce na úkor pravidelnosti) Vlastivedný zborník Považia (Považské múzeum v Žiline); posledné XIX. číslo vyšlo r. 1999 a vlastivedný zborník, ktorý vydáva Oravské múzeum v Dolnom Kubíne; jeho XVI. číslo vyšlo r. 1999. Účelové tituly múzeí boli vzácnymi výnimkami (Vlastivedné múzeum vo Zvolene: Z histórie Župy XVIII. so sídlom vo Zvolene 1923-1928 – vyšlo r. 1993; Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote: Hajnáčka, 1998).
V oblasti regionálnej histórie sa sľubne začala prezentovať Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici zorganizovaním celoslovenského vedeckého seminára r. 1997 k 140. výročiu narodenia miestneho historika Emila Jurkovicha (zborník vyšiel r. 1999) a vydaním výberu z jeho tvorby (Príbehy z minulosti Banskej Bystrice I. a II. diel – 1997).
V stredoslovenskom regióne po novembri 1989 regionálna história doslova vtrhla do spoločenského života zásluhou miestnej samosprávy (a jej inštitúcií) a miestnych spoločenských subjektov (miestnych odborov MS, cirkevných zborov, občianskych záujmových združení, a pod.). Samosprávne orgány už v r. 1990 iniciovali napr. premenúvanie ulíc a námestí. Revolučná eufória (podfarbená už novými politickými stranami) sa preliala nielen cez názvy súvisiace s totalitným režimom, ale aj také, ktoré dokumentovali historické jadro, architektonický a sídlištný vývoj mesta, rôzne (už neexistujúce) kedysi významné historické reálie v infraštruktúre, a pod. Osobnosti veľkej politiky nahradili mená viac-či menej významných rodákov, občanov zaslúžilých o mesto – čo najmä v národnostne zmiešaných mestách prinášalo nemálo napätia. Mestské samosprávy mali záujem o úpravu, o návrat k historickým symbolom, o historické pečate, administratívne ceremoniály – obecné zastupiteľstvá, o erby, vlajky, insígnie. Obnovujú sa rôzne historické spoločenské zvyklosti (napr. historické sprievody pri vybraných príležitostiach: „Salamandrový“ v Banskej Štiavnici). Radvanský jarmok už nie je výnimkou – niet mesta s bývalým trhovým právom bez tradičných jarmokov, bez prezentácie miestnych historických remesiel a domáckej výroby. Občania si slávnostne, cirkevne, pracovne, kultúrou a športom pripomínajú historické výročia (napr. od prvej písomnej zmienky, od udelenia privilégií, od prijatia reformácie, od oslobodenia v r. 1944-45) a životné jubileá svojich významných osobností. V historických objektoch (na hradoch, v zámkoch) sú konkrétne a názorné návraty do života bývalých majiteľov. V opustených domoch v obciach sa sústreďujú hmotné svedectvá života predkov. Existujú občianske iniciatívy na údržbu hrobov, pomníkov, pamätníkov, historických umeleckých pamiatok,… Históriou sa s obľubou zaštíťujú aj rôzne hospodárske činnosti (vinobranie, ryžovanie zlata), spoločenské udalosti, folklórne a rôzne umelecké produkcie, športové a turistické podujatia. Pri týchto aktivitách sa objavujú aj prešľapy (napr. v Utekáči pripomienka nepravého jubilea sklárne, v Riečke výročie prvej písomnej zmienky; v Tornali chceli nevýznamnej zrážke honvédov s cisárskym vojskom r. 1849 postaviť víťazný pomník); do správnej stopy by mala naviesť veľmi citlivo odborná historická pravdivosť (s rozhorčením prijali obyvatelia Bzenice, ktorí na vlastné náklady a „vlastnoručne“ pripravili pamätnú izbu A. Kmeťovi, výpad v tlači, že v expozícii nerešpektovali diskutabilné výhrady autora článku o mieste Kmeťovho rodného domu). . Treba uviesť, že tieto pripomenutia miestnej histórie sú informačne podnetné pre účastníkov a miestnu komunitu, že zasahujú historické povedomie, sú cezčasovým premostením súčasnej populácie s mravným a kultúrnym dedičstvom po vlastných predkoch, že sú putom spolupatričnosti a motívom zodpovednosti pred vlastnými potomkami.
Regionálna história je doslova žolíkom („zasúva“ sa podľa potreby) v diskusiách, návrhoch a zdôvodneniach nového územno-správneho členenia Slovenska. Koketuje sa dokonca s historickými názvami budúcich vyšších samosprávnych celkov. Isteže historické poznanie je cenné a môže byť aj motivujúcim poznaním, ale rozhodujúce sú možnosti a potreby organizácie a riadenia spoločnosti v jednotlivých regiónoch; bývalé determinanty napr. župného zriadenia a členenia v modernej industriálnej spoločnosti nemajú bývalú valoritu.
K trvalým hodnotám mimoriadneho a nevšedného záujmu o regionálnu históriu na strednom Slovensku patrí knižná produkcia. Ide doslova o žatvu, ktorá si pri finančných, hospodárskych a sociálnych problémoch najfrekventovanejších vydavateľov – obecných a mestských samospráv – zasluhuje uznanie, úctu a obdiv. Konštatovanie o knižnej žatve by mala potvrdiť príloha: zoznam knižnej produkcie za posledných päť – desať rokov s bibliografickým záznamom o každom titule. V súčasných podmienkach to vyžaduje „terénny výskum“, alebo mať v okresoch zodpovedných informátorov, ktorí sa sami o produkciu z regionálnej histórie zaujímajú. Existujúce inštitúcie zodpovedné za monitoring knižnej produkcie sú v permanentných organizačných zmenách (okresné a krajské knižnice, štátne vedecké knižnice). Napriek moderným informačným zdrojom, počítačovej technike nie sú schopné všetko vyčerpávajúco zaregistrovať, promptnejšie spracúvať (napr. Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici vydala bibliografiu periodík v bývalom Stredoslovenskom kraji len do r. 1993!), ani selektívne reagovať podľa dopytu. Príčina je všeobecné známa. Padol monopol na vydávanie regionálnej historickej produkcie (mala ho Osveta v Martine, prípadne ďalšie štátnymi orgánmi povolené vydavateľstvá; knižná produkcia podliehala schvaľovaniu). Súdiac podľa množstva vydavateľov, ide asi o lukratívnu činnosť. (Zaregistrovali sme aj komplexné teamy, ktoré obecným úradom zabezpečovali publikácie od ich napísania, dodania názorného materiálu – až po vytlačenie!). Vydavatelia buď nepoznajú povinnosť, alebo vedome nezasielajú povinné výtlačky. Sú to spravidla účelové, nepredajné publikácie a objednávatelia ich neposkytujú zrovna knižniciam, múzeám, archívom – a tie pri nedostatku peňazí uprednostňujú čítanejšiu a potrebnejšiu literatúru. Samotné regionálne inštitúcie sa nevyznačujú aktívnym monitoringom, ani cieľavedomosťou a dôslednosťou pri získavaní regionálnej historickej produkcie. Treba priznať, že katedra histórie Fakulty humanitných vied UMB, hoci má možnosti a spôsoby ako byť na pulze knižnej produkcie, sa „spolieha“ na náhodu, nemá a ani osobitne nevedie knižnicu napr. regionálnych monografií, čo jej ako deklarovanému centru regionalizmu neslúži ku cti.
Tradičnou formou, tešiacou sa najväčšiemu záujmu aj v súčasnosti, sú vlastivedné monografie obcí a miest. Ich hlavnou zložkou je práve regionálna história (veď aj state uverejnené v kapitole: súčasnosť sú vlastne bezprostrednou históriou). V porovnaní s predchádzajúcim obdobím dominujú monografie obcí. Na ilustráciu aspoň niekoľko informácií z podkladov Krajskej knižnice vo Zvolene, a to z bývalého Zvolenského okresu (je predpoklad, že ide o úplnejšiu evidenciu). Za r. 1922 – 1999 vydalo svoje monografie 21 obcí okresu (1992 – Tŕnie; 1993 – Zvolenská Slatina; 1994 – Dobrá Niva, Zolná; 1995 – Bzovík, Cerovo, Čabradský Vrbovok, Dubové, Lišov, Litava, Senohrad; 1996 – Čekovce, Devičie, Drieňovo, Hontianske Nemce, Krnišov, Medovarce, Pliešovce; 1997 – Budča, Môťová; 1999 – Očová). Zo zaostávajúceho okresu v tejto produkcii – z Veľkého Krtíša je v knižnici bibliograficky spracovaných napr. za r. 1997 päť monografií obcí (Čebovce, Glabušovce, Pôtor, Vieska, Zombor).
Zo „spoľahlivosti a úplnosti“ bibliografických údajov pochádzajúcich od takej kompetentnej inštitúcie akou je krajská knižnica usvedčuje fakt, že o meste svojho pôsobenia – Zvolene evidujú informačný materiál (za 7,50 Sk) k 750. výročiu obnovy mestských práv z r. 1993, ale nevykazuje naozaj monumentálnu publikáciu o Zvolene (Zvolen – monografia k 750. výročiu obnovenia mestských práv, vydal Mestský úrad, 1993, str. 376), ani satelitnú (z r. 1998) vydanú pre čitateľskú pospolitosť. Väčšina stredoslovenských miest dostala monografiu v predchádzajúcom období; tie najstaršie boli skromnejšie (napr. Banská Bystrica – Zborník prác k 700. výročiu založenia, 1995; Brezno – 700-ročné, 1965), tie z posledných dvoch decénií komunizmu názorným a technickým vybavením reprezentatívne. V súčasnosti je väčšina miest insolventná (na náklady mestského úradu vyšla monografia Veľkého Krtíša – 1997, Tornale – , Jelšavy – 1998, Sliača – 1999). Mestá majú vážne ekonomické a sociálne problémy, prežívajú hlboké vnútorné premeny, mení sa ich spoločensko-politické postavenie, preberajú nové kompetencie ( v oblasti školstva, kultúry, zdravotníctva)…, všetko to sú vážne procesy zakladajúce síce ich novú budúcnosť, ale nateraz je to ešte bez dôkazového materiálu, zrelého napr. na knižné spracovanie. Takže je na knižnom trhu, alebo inak k dostaniu málo nových monografií miest, aj to sú väčšinou fotodokumentačné, komerčné a propagačné, pochádzajúce z editorského záujmu rôznych miestnych subjektov (Martin – 1993, 1999; Krupina, Detva – 1995; Dudince – 1996; Žilina – 1997; Považská Bystrica, Prievidza, Kysucké Nové Mesto – 1998; Turzovka – 1999). Osobitnú zmienku zasluhujú publikácie „druhej generácie“ – mestá na starých pohľadniciach (Banská Bystrica – 1993, Lučenec – 1997 a v dokumentoch (Lučenec 1997; ide o súbor písomných prameňov, v ktorých sa mesto spomína a prameňov miestnej proveniencie dokumentujúcich riadenie a správu mesta, hospodársky, kultúrny a športový život).
Úroveň týchto vlastivedných monografií je rôzna. Limituje ju autor (autorský kolektív), zostavovateľ a vedecký redaktor (ak existuje), ako aj množstvo, druhy a hodnota informácií. Autormi súčasných monografií sú väčšinou profesionálni historici, popredné miesto zaujímajú archívni a zamestnanci múzeí. Najväčším nepriateľom kvality monografií je čas. Monografie, ktoré sú výsledkom dlhodobej, cieľavedomej práce v oblasti základného výskumu sú výnimkou (L. Sokolovský: Stručné dejiny Malohontu – 1997, I. Gaál: Dejiny Tornale v r. 1848-1948, D. Dubovský: Z histórie revúcej a ochotníckeho divadla, 1996). Pripravené rukopisy spravidla neprechádzajú ani oponentúrou – hodnotiacim kritériom je spokojnosť objednávateľa. Záujem je predovšetkým o vedecko-populárne práce (bez poznámkového aparátu, odkazov na pramene a literatúru) a práce fotodokumentačné (tie sú časovo nenáročné a najpriechodnejšie) s úvodným zhrňujúcim výkladovým textom.
Do súčasnosti sa vyvinul istý model vlastivednej monografie, ktorý – hoci je obsahovo pestrý – má svoju logiku. Pri kolektívnom autorstve a absencii integrujúceho „rukopisu“ historika má úskalia v tom, že príspevky z iných vlastivedných oblastí vyznievajú „rezortne“. Prvou časťou takéhoto štandardného modelu je geológia, zemepis a prírodopis „regiónu“ (= chotára, respektíve širšieho prostredia; flóra, fauna a iné prírodné danosti sú len výnimočne regionálne, miestne). V poslednom období sa do tejto schémy vnášajú aj ekologické problémy, krajinotvorba, ochrana životného prostredia, turistické trasy a náučné chodníky, a pod. Tieto pasáže sú obohatením každej publikácie a ak sú odľahčené od prílišnej odbornosti, sú istotne zaujímavé aj pre bežného čitateľa. Tieto prírodné danosti vo vlastivednej publikácii majú špecifické poslanie: prezentovať prírodný potenciál ako konštantnú, nezbytnú podmienku pre život človeka, ľudskej komunity. Toto by malo byť metodologickým princípom, ktorý posúva príspevky z geológie, geografie, botaniky, zoológie do „obrazu“ regiónu ako ľudského fenoménu, predmetu vlastivednej publikácie a robí ich kompatibilnými napr. s výkladom histórie obyvateľstva regiónu, najmä ak jeho autor – historik – dokáže prezentovať spôsob a mieru zhodnocovania prírodného prostredia, vytvárania životných potrieb a vôbec spoločenských hodnôt jednotlivými generáciami. To ako do prírodného prostredia „vstupoval“ človek – to je už história napr. miestneho poľnohospodárstva, pastierstva, dobytkárstva, baníctva, ťažby nerudných surovín, miestnej domáckej výroby a remesiel… A to je zapísané aj do chotárnych názvov (napr. „Klčoviská“, „Rúbaniská“, „Uhliská“, „Trosky“ – ale aj „Močialá“, „Mláky“, „Blatá“ – po meliorácii niet po ich ani stopy; „Viničky“ – už desaťročia sa na okolí nepestuje hrozno; „Konopnice“, „Kapustnice“, …), do hmotnej a duchovnej kultúry regiónu. Prírodné prostredie, do ktorého sa súčasná populácia narodila, je zároveň kultúrnym dedičstvom vytvoreným a zanechaným predkami. Na stránky vlastivednej monografie sa priam pýtajú katastrálne mapy, etymologické slovníčky. Jednotlivé sídlištné komunity sa nevyvíjali autonómne, ale v komunikácii so svojím širším spoločenským prostredím (laznícke osídlenie, správne centrum, trhové miesto, obchodné trasy, …) V rôznych historických konšteláciách (napr. pri „zahusťovaní“ sídlištnej mapy, v období vojenských ťažení, pri stavbe moderných komunikácií, industrializácii…) geografický reliéf a geografická pozícia bola „dejinotvorným“ činiteľom, pretože sa podpisovala na historických procesoch, udalostiach. Slovný výklad bez fixácie do priestorového „videnia“ – bez dynamickej historickej mapy – nemá kvalitu objektívnej informácie, nemotivuje čitateľa k historickému mysleniu, skôr mu podsúva ahistorizmus.
S výnimkou propagačných materiálov (napr. pre turistiku a cudzinecký ruch, kde je história pripomenutá len hmotnými artefaktmi, sakrálnymi stavbami, pamätníkmi, a pod.) a vlastivedných monografií vydávaných kvôli národopisným zvláštnostiam (Hrochoť – Vrchárske srdce Podpoľania – 1997, Heľpa – 1999) v ostatných monografiách dominuje história – tá pradávna, dávna i nedávna (zvaná ako súčasnosť). V textovej časti a v príslušnom komparze prevláda mozaika historických faktov, popisy politických, hospodárskych, sociálnych, náboženských, kultúrnych, a podobných daností a procesov a nechýbajú ani významní „rodáci“. Nie sú to vždy tie pravé dejinno-tvorné elementy; veď napr. niektoré udalosti sa v mieste (regióne) udiali iba náhodne, o obec (mesto, región) sa iba obtreli s dopadom, ktorý sa viac predpokladá ako dokladá. V súčasnosti (a pre budúcnosť) ne namieste otázka, čo je vlastne regionálna história. Moderné historiografické trendy sa neorientujú na jednotlivé udalosti, ale uprednostňujú morálne, kultúrne, duchovné a politické hodnoty, ktoré preveril čas. Preto ani regionálna história sa nemôže vyčerpávať a zotrvávať na drobnokresbe, na historickom exteriéri modelovanom predovšetkým politickými udalosťami. Jej úlohou je (a bude) predstaviť súčasnej populácii (potomkom) jedinečnosť miestneho historického dedičstva a jeho tvorcov – nositeľov. To znamená orientovať sa popri už spomenutom prírodnom potenciáli na materiálnu a duchovnú kultúru (etnológiu), ktorú má svojráznu každá obec (mesto, región), pretože bez nej neexistovala žiadna ľudská komunita a na „interné“ dejiny obce (mesta, regiónu), ktoré sú rozhodujúce, najvlastnejšie a ktoré má každá obec (mesto, región) – i taká, v ktorej sa nič „historického“ neudialo. Za najväčší odkaz – za najcennejšie historické dedičstvo treba uznať fakt, že obec (mesto), jej vznik, v nej rozvinutá napr. ekonomika, organizácia spoločenstva napr. na báze samosprávy a vrchnostenskej správy – to malo nielen súdobú logiku, ale prežilo stáročia, všetky nepohody a križovatky dejín a na tom sa podieľala predovšetkým reprodukcia populácie, pretože obec, mesto bolo v minulosti odkázané predovšetkým na vlastné zdroje. Dejiny obcí (miest) treba rozhodne touto cestou humanizovať. Treba rozvíjať netradičné demografické bádanie. História je o ľuďoch, o populáciách, o ich počte, štruktúre, parametroch prirodzeného pohybu, migrácii, a pod. Miestna populácia je signifikantným seizmografom životných podmienok sociálnej, zdravotnej, kultúrnej úrovne), indikátorom zmien, vývoja, pokroku. V uvedených súvislostiach je pozoruhodná vlastivedná monografia oravskej obce Liesek (Liesek – 1558-1998; vyšla r. 1998). Jej autorom (na metodickej kompatibilite sa dalo ešte popracovať!) sa podarilo odokryť vnútorné, nosné historické fenomény obce.
K duchovnej kultúre patrí aj miestna historická „pamäť“, historické vedomie. To sa tradovalo ústnym podaním, ale aj zafixovalo napr. do miestnych kroník (obecnej, školskej, cirkevnej, a pod.) a dostalo sa do populárnej, ale aj odbornej literatúry. Rôzne poznatky sa viažu napr. k času, spôsobu, charakteru prvotného osídlenia, k niektorým lokalitám v obci (mesta) a chotári, k prítomnosti historických osobností, a pod. Historický výskum neraz preukáže, že ide o transfer cez priestor a čas, o nepodložené mýty, ktoré konfrontáciou s historickými prameňmi treba zregulovať a tým ukončiť ich mechanické prepisovanie, prípadne posúvanie do roviny historickej pravdy. Je aj iná, ale politicky diferencovaná zložka miestnej pamäti na roky, obdobia prežité súčasnou populáciou, dokonca fyzické stretanie sa autora s predstaviteľmi, či potomkami napr. totalitných režimov. Vyhýbanie sa stretom nepridáva na dôvere a autorite historickej vede. Ide skôr o jedinečnú príležitosť ukázať dimenzie spoločenského vývoja (napr. konjunktúru poľnohospodárstva za Slovenskej republiky versus povinné dodávky, lístkový systém, čierny obchod; národnú slobodu versus obmedzovanie demokratických práv, demontáž demokratických mechanizmov – vládny komisár, postavenie HSĽS, HG…) a zvádzať boj o spoločenské historické vedomie registráciou, analýzou a konfrontáciou miestnych všeobecne známych daností so skutočnými hodnotami spoločenského bytia a vývoja.
Ako to bude.
Regionálna história nie je odsúdená na zánik ani v budúcnosti, pretože nezaniknú príčiny, dôvody, ktoré ju budú revitalizovať. Predsa ľuďom je daná zvedavosť, túha po poznávaní – a to aj minulosti. V historickom poznávaní neexistuje ani stav vyčerpanosti, ani konečné pravdy. Naše archívy tezaurujú toľko a takých informácií, ktorých sa ešte nedotkla ani ruka, ani um bádateľa. Treba len veriť, že tieto inštitúcie budú ústretovejšie pri poskytovaní bádateľských možností, a to na úrovni multimediálneho veku. Súčasná populácia i budúce generácie budú mať záujem o minulosť, pokiaľ ich ona dokáže osloviť. Výzvou súčasnosti je odokrývať tie hodnoty historického dedičstva, ktoré sú aktuálne a uznávané, a to je pole v oblasti regionálneho bádania len s prvými brázdami. Už súčasný stav regionálnej histórie je ďalej zrelý na tvorbu moderných publikácií tretej generácie, ako sú encyklopédie regionálnych dejín (dejín miest), biografické slovníky (pozoruhodný pokus s Osobnosťami Novohradu – 1995 je znehodnotený nekoncepčnosťou, bezbrehosťou), historické slovníky (po vzore napr. Slovník obcí Banskobystrického okresu, 1968). A nakoniec: súčasnosť i budúcnosť bude nezvratne minulosťou; plynulý čas nepretržite generuje históriu ako objekt poznávania a spoločenského záujmu.
Regionálna história má perspektívy ako pedagogický fenomén, a to v dvoch nosných sférach. Pevne zakotvila na katedrách histórie vysokých škôl. Odtiaľto má tri výstupy: 1/ vo forme výskumnej, následne publikačnej činnosti pre odbornú a širokú verejnosť (v slovenských dejinách) je veľa problémov, ktoré sa dajú zvládnuť iba regionálne!); 2/ obohacuje nezastupiteľnými informáciami vysokoškolský pedagogický proces (prednášky, cvičenia), pretože odokrýva historické deje v najkonkrétnejšej možnej podobe, a tým vyrovnáva rámcové, schematické, didakticky málo produktívne prezentovanie vývoja a naviac obohacuje metodické a metodologické zručnosti; 3/ skvalitňuje prípravu poslucháčov pre bádateľskú, ale najmä pedagogickú činnosť, ktorá bude životným poslaním väčšiny absolventov. Tou druhou sférou sú základné, ale najmä stredné školy, kde nadobudne (treba veriť) regionálna história mimoriadne poslanie. Autori učebných programov pre stredné školy, učebníc a metodického materiálu, ale ani vyučujúci nereagujú náležito na nové aktuálne trendy súvisiace s našimi integračnými procesmi. Vyučovanie dejepisu v Európskej únii je orientované na spoločné historické dedičstvo, jeho nadčasové, nadregionálne a nadnárodné hodnoty ako stavebné kamene historického povedomia dorastajúcej populácie. V takomto kontexte strácajú politicky ponímané národné dejiny svoje prioritné postavenie a o vstup do vyučovacieho procesu sa hlási práve regionálna história. V kontexte s modernými treniami treba si napr. položiť otázku, v čom sú pre Slovensko a Slovákov historické hodnoty napr. stredovekého Uhorska (Habsburskej monarchie, ČSR,…). Odpoveď na takúto otázku navodí úplne inú štruktúru učiva, ktorá vytvára priestor práve pre regionálnu históriu. Historickou hodnotou Uhorského štátu je napr. zaplnenie sídlištnej mapy Slovenska a stabilizácia sídlištnej štruktúry, čo bolo základnou podmienkou spoločenského života a vývoja. Nič nie je povolanejšie na podloženie tohoto záveru ako história osídľovania príslušného regiónu. Ak za takúto hodnotu považujeme udomácnenie sa feudálnych majetkovo-právnych vzťahov a mestských komunít – práve na histórii regiónu možno ukázať ako sa delimitovali jednotlivé hradné panstvá, cirkevný a majetok miest. A takto možno (a bude treba) rozmieňať historické hodnoty Uhorska napr. ako kresťanského štátu, štátu multietnického, multikonfesijného, a pod. Regionálna história nie je iba historiografia. Je to spoločensky rozkošatený skoro všadeprítomný kultúrny fenomén, ktorého mozgom a nervovou sústavou by mala byť (a zostať) práve kvalifikovaná, moderná historiografia, aj ako motív a zdroj moderného občianskeho povedomia a prínos miest, obcí a regiónov do medzinárodnej spolupráce.