browser icon
You are using an insecure version of your web browser. Please update your browser!
Using an outdated browser makes your computer unsafe. For a safer, faster, more enjoyable user experience, please update your browser today or try a newer browser.

Spišská regionálna historiografia od roku 1989, jej stav a perspektívy

Posted by on 26. januára 2013

Zdroj:  http://www.shs.sav.sk/smolenice2001/Smolenice/Zjazdove%20rokovanie/Diskusne%20prispevky/Kolarova.htm

Príspevok z roku 2001.

Zuzana KOLLÁROVÁ

Máme to šťastie, že žijeme na Spiši, v kraji, ktorý je, najmä z historického hľadiska, mimoriadne príťažlivý. Koncentrovalo sa tu viacero kultúr a národností. Zanedbateľnými nie sú ani hospodárske a náboženské hľadisko. Tieto skutočnosti boli využité množstvom vzdelaných ľudí, ktorí nám – súčasníkom, vytvorili dobré podmienky pre rozvíjanie historického dedičstva.

Vendelín Jankovič, ktorý pomerne podrobne popísal predovšetkým staršiu spišskú historiografiu, napísal: “Od začiatku 16. storočia až po súčasnosť, tvorí spišská historiografia skoro nepretržité, i keď organicky nie súvislé pásmo…” Jankovičova štúdia presvedčivo dokumentuje úsilie spišských historikov, ale aj tých, ktorí sa o Spiš, ako taký, veľmi intenzívne zaujímali. Z ich pier vznikla veľmi slušná, resp. výborná, súčasným jazykom povedané – databáza, mapujúca život v minulosti, umožňujúca dnešnému bádateľovi a historikovi pomerne verné zobrazenie minulosti. Úlohou súčasníka je kritické prehodnotenie historických prác a doplnenie poznatkov, ktoré možno pomerne bez problémov získať v štátnych, zahraničných, či v súkromných archívoch.

V roku 1991 sa v stručnosti pokúsili zhodnotiť spišskú historiografiu pracovníčky – bibliografky okresnej knižnice v Poprade Ľuba Rusnáková a Marta Bornemiszová v článku Vysoké Tatry a Spiš v literatúre. Sústredili sa najmä na historickú literatúru vychádzajúcu od roku 1945 do roku 1990, a tej, povedzme úprimne, nebolo až tak veľa. Podstatná časť týchto publikácii svojou kvalitou patrí aj v súčasnosti medzi vyhľadávané a odborne kvalitné knihy. Niektoré, samozrejme, nesú pečať svojej doby. Spišské historické práce väčšieho, či menšieho rozsahu, nájdeme vo viacerých odborných bibliografiách, ktoré sú pomerne podrobne spracované.

Ako sme už načrtli, téma tohto príspevku by mohla byť skutočne veľmi rozsiahla. Rozhodli sme sa preto sprostredkovať odbornej verejnosti spišskú historiografiu a práce venujúce sa histórii aspoň od roku 1990.

Spišský dejepisný spolok od roku 1993 vydáva svoju ročenku Z minulosti Spiša. Dosiaľ vyšli 4 publikácie so 6 ročníkmi, venujúcimi sa jednak činnosti SDS, ale aj histórii miest a obcí (Podolínec, Kežmarok, Levoča, Spišská Magura, Letanovce), osobností (Dávid Fröhlich, Tomáš Gosler, Matúš Pajdušák, Karol Seeliger a pod), Zujímavá je štúdia F. Matúša – K problematike spišskej hudobnej historiografie, (R. III. – IV.).

V ročenkách Z minulosti Spiša, vychádza pod názvom Bibliografia – aj výber literatúry o Spiši z posledných rokov. Jej autorom je znalec spišských dejín doc. Ivan Chalupecký. II. – VI. zväzok obsahuje okolo 246 monografií, zborníkov, štúdií a významnejších článkov. Samozrejme, že nejde o úplný výpočet pre nás zaujímavých informácií. Toto číslo predznamenáva, že po roku 1989 mimoriadne vzrástol počet historických diel a vzrástol predovšetkým záujem zo strany obyvateľov obcí o svoju históriu a o začlenenie svojej obce, či mesta do určitých historických súvislostí.

Ako sme už spomenuli, najväčší nárast sme na Spiši zaznamenali pri monografiách miest a obcí. Pokúsme sa o malú, aj keď určite nie úplnú štatistiku, sústreďujúcu sa najmä na historické práce, ktoré vyšli po roku 1989.

V okrese Kežmarok zo 42 obcí má svoje monografie 9 obcí a 2 obce majú svoje dejiny v rukopise (Huncovce, Vojňany). Najviac historických publikácií je samozrejme venovaných samotnému mestu Kežmarok, prevažujú populárno – vedecké publikácie, verejnosťou obľúbení sú sprievodcovia po meste. Keďže v minulosti malo mesto Kežmarok a jeho okolie úzke spojenie s nemeckým obyvateľstvom, nájdu sa tu publikácie, ktoré napísali bývalí rodáci a majú historicko – dokumentárno – spomienkový charakter. Žiaľ, Kežmarku chýba veľká a podrobná historická monografia. Mestečká Ľubica, Spišská Belá a Vrbov sú tradičnými, ktoré aj v súčasnosti nadväzujú na svoje bohaté historické dianie, čo sa prejavuje v opätovnom sprístupňovaní historického diania miest a ich najbližšieho okolia. V okrese Poprad z 29 obcí, má svoje menšie, či veľké monografie 13 obcí a 4 mestské časti samotného mesta Poprad – Poprad, Veľká, Matejovce, Spišská Sobota. 3 knihy vyjdú ešte v tomto roku (Stráže, Šuňava a Spišská Teplica). Do tejto štatistiky sme zahrnuli aj knihy, ktoré vyšli pred rokom 1989 a majú čiastočne etnografický charakter.

V okrese Levoča z 33 obcí má svoje monografie 8 obcí, najviac historických prác sa spája s výtvarným umením, historickou architektúrou a mestom Levoča. Veľmi obľúbení sú sprievodcovia, ktorí sú bohato doplnení fotografickými prílohami, vo viacerých jazykových mutáciách.

V okrese Stará Ľubovňa zo 44 obcí majú svoje monografie iba 3 obce. V okrese Gelnica z 20 obcí 4 a v okrese Spišská Nová Ves z 36 obcí 12.

Táto pomerne jednoduchá štatistika hovorí o tom, že najhoršie historicky spracované sú okresy Stará Ľubovňa a Gelnica. Pri uvedených publikáciách ide zväčša o drobnejšie brožované dielka, v maximálnom rozsahu 80 tlačených strán, rôznej obsahovej, jazykovej a grafickej úrovne, priamoúmerne závislé na množstve finančných prostriedkov, s ktorými obec disponuje. Brožúry sa stávajú spravidla najrozšírenejšou formou informácií na dlhé roky. Pokiaľ brožúry spracovávajú odborníci – historici, zvyčajne sú tieto vítaným podkladom a materiálom aj pre širšiu historickú pospolitosť a sú často uvádzané a citované v širších regionálnych, či slovenských súvislostiach. Hlavným dôvodom je to, že sa autori neuspokojujú už v minulosti s publikovanými informáciami, ale využívajú novšie štúdie, články a predovšetkým nepreskúmaný archívny materiál zo štátnych, cirkevných, školských, ale aj súkromných archívov doma i v zahraničí. Mimoriadne vzácne sú predovšetkým fotografické materiály zo súkromných archívov.

Obce, v snahe ušetriť, sa často stávajú “obeťami” ľudí, ktorí sú o sebe presvedčení, že vedia skutočne všetko. výsledkom ich činnosti sú knihy, ktoré nemajú základné formálne atribúty – ISBN, rok a miesto vydania, obsah. O obsahových, grafických a jazykových predpokladoch už ani nehovoriac. “Neprofesionálni” historici majú často problémy s členením historických období, ich základným a často aj jediným historickým prameňom je kronika, nevediac, že nejaký archív mesta, či obce existuje. Neprekonateľnou bariérou sú pre nich inorečové spisy, či literatúra, bez ktorej, žiaľ, na tomto území nemôžeme a nevieme pracovať. Pri použitej literatúre, ktorú “pre istotu” často ani neuvádzajú, nájdeme neveľký zoznam tých istých publikácií. Nie je výnimkou odpísanie kompletných novinových článkov, ktoré sú prekonané novým výskumom, atď. Takéto brožúry spravidla končia rokom, v ktorom končí obecná kronika. Už podľa niekoľkých atribútov môžeme zistiť, že išlo o zbytočne vyhodené peniaze. Existujú však aj na našom území tzv. “amatéri”, ktorí si svojou usilovnou prácou získali obdiv. Takýchto ľudí automaticky historická verejnosť prijala medzi seba a nehanbí sa obracať sa na nich s najrôznejšími problémami. Spomeňme napr. Ivana Bohuša.

Prínos obecných spolupracovníkov pri tvorbe monografií vidíme hlavne v kapitolách, ktoré sa týkajú súčasnosti obce, či pri kapitolkách venovaných miestnemu zemepisu a národopisu. Často sa stáva, že sa z nedostatku finančných prostriedkov, historici venujú nie celkom svojmu odboru a v týchto kapitolkách aj cítiť profesijnú orientáciu.

Na Spiši pôsobí niekoľko desaťročí už spomenutý Spišský dejepisný spolok s bohatou odbornou členskou základňou. Jej členmi sú aj viacerí historici, ktorí našťastie dobre spolupracujú a vytvárajú podľa potreby autorské kolektívy aj s odborníkmi v ostatných špecifikovaných oblastiach – archeológmi, archivármi, múzejníkmi, etnografmi, atď. Spolu odvádzajú skutočne kvalitnú prácu. Spomeňme aspoň doc. Ivana Chalupeckého, dr. Noru Baráthovú, dr. Františka Žifčáka a kolektív ŠOBA v Levoči, dr. Máriu Novotnú, dr. Petra Rótha a kolektív Podtatranského múzea v Poprade, Mgr. Boženu Malovcovú a kolektív Štátneho okresného archívu v Poprade, žiaľ dnes už nebohého Františka Javorského, veľmi aktívny sú pracovníci múzea na hrade v Starej Ľubovni, atď. Starostovia si teda naozaj môžu vybrať, lebo máloktoré územie Slovenska má takto početne zastúpenú historickú obec.

Zo spomenutých publikácií patria medzi rozsiahlejšie a obsahom bohatšie knihy Dejiny Vrbova, Dejiny obce Hranovnica, Z minulosti Ľubice, graficky a obsahovo veľmi príťažlivá Kronika mesta Spišské Podhradie, ktorá reprezentuje nové smery v spracovaní historických tém. Dejiny Ždiaru a Tatranskej Javoriny sa stretli s veľkou odozvou a o jej úspešnosti svedčí aj to, že si ju budú môcť prečítať americkí Slováci v anglickom jazyku už v tomto roku.

Veľké monografie, na ktoré sme boli v minulosti zvyknutí, reprezentujú Dejiny Popradu. Ich zvláštnosťou je predovšetkým to, že sa v knihe sústreďujú dejiny piatich, v minulosti samostatných hospodársky rozvinutých mestečiek. Preto pred zostavovateľom doc. Chalupeckým a autorským kolektívom nastala neľahká úloha vyriešiť koncepciu tejto knihy. Zdá sa nám, že sa kniha napriek svojej kvalite nedočkala zaslúženej odozvy. Podstatným dôvodom je jej vysoká predajná cena, ktorá neumožňuje pôvodný zámer nakladateľa – sprístupniť knihu čo najširšej verejnosti.

Publikácie, ktoré sme doposiaľ spomínali, sú zväčša klasickým príkladom historického diela, a to svojim obsahom a aj svojou štruktúrou. Ich nedostatkom je vari hlavne to, že sú písané pri rôznych okrúhlych výročiach a po ukončení slávnostného roka ostávajú v skladoch obecných úradov. Vidí sa nám flexibilnejšou taká práca, na ktorú sa vydal mestský úrad v Spišskej Belej ročenkami Z minulosti Spišskej Belej, ktorej zostavovateľom je Michal Griger. Každá, i keď rozsahom nie veľká ročenka, obsahuje štúdie, ktoré znesú kritéria odbornosti a takto sa stávajú dobým základom na plánovanú monografiu samotného mesta. Podobné ambície majú aj naše ročenky Spišského dejepisného spolku.

Doposiaľ posledným historicko – vlastivedným dielom, či skôr doplňujúcimi textami pre školy, je publikácia Tatry a podtatranská oblasť, ktorá vyšla začiatkom tohto roka, je oficiálne schválená Ministerstvom školstva a odporúčaná pre vyšší stupeň základných škôl a stredné školy na celom území Slovenskej republiky. Napriek tomu, že ešte oficiálne nebola predstavená verejnosti, predchádzajú ju rôzne chýry a nie veľmi priaznivé hodnotenia. Preto sa pri nej pristavme. Kniha vznikla ako projekt podaný mestom Zakopaným so spoluprácou mesta Poprad. Financovaná bola z prostriedkov Európskej únie programu Phare CREDO. Zakopané podalo viacero projektov týkajúcich sa spolupráce medzi Slovenskom a Poľskom, no jedine tento bol úspešný. Jeho hlavnou ideou bolo priblíženie podtatranského a tatranského regiónu školskej mládeži a to z oblasti prírody, archeológie, histórie, jazykovedy a kultúry, nosných tém, ktoré by nás severných Slovákov a južných Poliakov mali spájať. Z poľskej strany však išlo jednoznačne o precenenie svojich síl, a to predovšetkým preto, že jednoznačne nemali konkrétnu koncepciu, prehľad o našich realitách a zabezpečený výber skúsených autorov. Koncepcia sa preto rodila až pri samotnej tvorbe. Toto však nebolo až na takú závadu pri predstavení prírodných krás, dalo sa dohodnúť aj pri ľudovej kultúre, no problémy nastali pri jednostrannom výklade celkovej charakteristiky regiónu, pri histórii a aj pri spôsobe výkladu umelej kultúry a umenia. Tým, že poľská strana jednostranne nedodržala vzájomné dohody, niektorí autori neodovzdali svoje rukopisy načas, poľská strana nemala na text zabezpečených ani recenzentov a bez akejkoľvek korektúry vydala knihu podľa vlastných predstáv, s textami, ktoré boli dokonca aj chybne preložené, donútili slovenskú stranu, aby vydala variant obdobnej knihy v ktorej boli zohľadnené názory recenzentov a skorigované jednostranné názory poľskej strany. Takto upravená publikácia je skutočne prínosným dielom a vhodným doplnkom pre naše školy. Aj keď je to pre nás trpká skúsenosť, veríme, že pri ďalšom projekte sa slovenská strana vyhne naivite a predstavám o korektnosti druhej strany, ako sme na to skoro doplatili my. Vždy totiž platí to staré – Dôveruj, ale preveruj!

Doplnením palety sú drobné publikácie vydávané pri príležitosti výročí rôznych inštitúcií, historických objektov, škôl, osobností, atď. Sú rovnako vítané, i keď nie všetky majú iba historickú orientáciu.

Publikácie, ktoré spomíname presne v poznámkovom aparáte, sú v prevažnej miere z domácej historickej dielne. Spiš sa však dostal do centra pozornosti slovenských historikov a odborníkov v pestrej palete publikácií. Samotný Spiš, ako fenomén, sa stal centrom medzinárodnej konferencie v Prešove v roku 1994. Zborník štúdií sa stretol s veľkým ohlasom u odbornej verejnosti. Spišskými historikmi je často využívaná publikácia M. Kaľavského –Národnostné pomery na Spiši… Pozoruhodná je kniha z pera Martina Homzu a poľského historika Stanislava Sroku – Štúdie z dejín stredovekého Spiša. Spišské archívy podrobne využíval pre svoju prácu Eduard Nižňanský.

Osobitnú skupinu, ktorá sa zaoberá spišskými dejinami, tvoria zahraniční historici, či rodáci, ktorí sú v niektorých prípadoch na Spiši viac doma, ako my. Sú to predovšetkým nemeckí a poľskí historici, resp. rodáci zo Spiša. Takto nám umožňujú, aby sme poznali spišskú históriu aj inými očami. Ide napr. o históriu spišských Nemcov. Mnohé z týchto kníh majú historicko – spomienkový charakter.

Jedným z najvýznamnejších podielov na pramennom sprístupnení našich spišských dejín, i keď cez jazykové hľadisko, má profesor Münsterskej univerzity Ilpo Tapani Piirainen a jeho žiaci. Erudovaným spôsobom sprostredkoval odbornej verejnosti najstaršie mestské knihy Švedlára, Kežmarku atď. Zároveň programovo informuje o našich publikačných aktivitách za hranicami našej vlasti.

V našom príspevku sme sa aspoň pokúsili načrtnúť súčasný vývoj spišskej historiografie. Nech nám odpustia všetci tí, ktorých sme opomenuli a ich práce patria rovnako do “zlatého fondu” spišskej historiografie. Zámerne sme sa nevenovali pozoruhodným štúdiám, ktoré vyšli v zborníkoch nevenujúcich sa výlučne Spišu, a to z toho dôvodu, že veríme v ich adresnosť a v to, že si ich každý podľa svojej potreby vyhľadá. Bližšie sme sa nevenovali ani archeologickým úspechom, pre ktoré sa dúfajme, odkrýva výraznejší priestor pri budovaní diaľnice. Menší priestor sme venovali aj múzejníkom, kunshistorikom, atď., ktorí svoju odbornú prácu určite prezentujú na svojich fórach a svojich odborných časopisoch.

Na záver by sme chceli skonštatovať, že historiografia a historické práce majú na Spiši zelenú. Sme presvedčení o tom, že aj naše knižky si budú nasledovné generácie rovnako starostlivo ukladať do knižníc, ako my dnes ukladáme Schmauka, Bárdossyho, Webera, či zborníky Spiš.

Zdroj:  http://www.shs.sav.sk/smolenice2001/Smolenice/Zjazdove%20rokovanie/Diskusne%20prispevky/Kolarova.htm

Comments are closed.